e je to žiadna náhoda, manželka F. Hečka Mária Jančová, rovnako spisovateľka, totiž z Dolnej Lehoty pochádzala.
Do svojho rodiska sa spolu s manželom vracala každoročne v lete na dovolenku. František bol vášnivým hubárom a postupne mal schodené všetky hubárske trasy v okolí. V dedine bol známy skôr ako manžel Márie Jančovej, než ako spisovateľ. To sa však zmenilo, keď napísal spomínané dielo Drevená dedina. Pri jeho písaní vychádzal z rozprávania miestnej ženy Kataríny Kováčovej. V knihe stvárňuje postavu Zuzy Paulovej. „Píše sa v nej aj o mojom bratovi, ktorý sa dostal počas vojny do zajatia. Mať sa vybrala za ním s jedlom aj oblečením, keď mal prechádzať v transporte vedenom Nemcami cez Kraľovany. Už sa s ním však nikdy nestretla,“ rozpráva jeden zo žijúcich príbuzných M. Jančovej – Hečkovej Alexander Kováč. „Katarína Kováčová Františkovi Hečkovi všetko vyrozprávala a on to potom po večeroch spísal.“
Dolná Lehota bola kedysi naozaj drevenou dedinou. Stála tu jedna drevenica pri druhej. „Najmä dolný koniec, kde sa nachádza Mrzáčka, tam boli úplne všetko iba drevené domy. Bola to ulica, v ktorej bývali najchudobnejší ľudia,“ rozpráva Dolnolehoťan.
F. Hečko si mnohých obyvateľov „pohneval“ pre výrok, ktorý uviedol vo svojom románe: „Drevená dedina – drevení ľudia.“ „Niektorí to pochopili tak, že drevení ľudia sú vlastne sprostí ľudia,“ vysvetľuje nám A. Kováč. „On to však tak nemyslel, mienil tým ľudí, ktorí v drevenej dedine žili.“ O Dolnolehoťanoch sa však obrazne naozaj hovorievalo, že sú „drevení“. Veľmi ťažko sa totiž k niečomu „rozhýbali“, akoby vraj stále čakali, že za nich povinnosti urobí alebo vybaví niekto iný. Počas našej návštevy Dolnej Lehoty sme sa ale nestretli s človekom, ktorý by na spisovateľa Františka Hečka spomínal v zlom. Staršie ženičky, ktoré sme stretli na ulici, nám prezradili: „Héj, poznali sme aj Hečka aj Jančovú, samozrejme. Milí ľudia to boli! Keď ešte neboli televízory, počúvali sme len rádio. A vždy v nedeľu, keď dávali rozprávku od Márie Jančovej, sme k nemu utekali. Hovorili sme, to je naša! A takí sme boli na ňu hrdí...“
Niekoľko zážitkov so spisovateľom má aj bývalý starosta Oravského Podzámku Cyril Urban. „Boli sme ešte malé chlapčiská a stvárali sme rôzne zbojstvá. Raz, keď šiel František Hečko po dedine na bicykli, natiahli sme cez cestu silonový motúz. Prekoprcol sa na ňom a spadol. Taký bol nahnevaný, keď zistil, že sme to vyparatili naschvál - veru si aj zanadával.“ S miestnymi obyvateľmi sa F. Hečko však príliš často nestýkal. Keď v roku 1960 zomrel, Mária Jančová navštevovala „drevenú dedinu“ už iba sama alebo so svojimi deťmi. V Dolnej Lehote zostali po Františkovi Hečkovi len spomienky a jeho poznámky v modlitebnej knihe, ktorú stále opatruje Alexander Kováč, jeho birmovné krstňa.
