Článok pokračuje pod video reklamou
života sme vedno kráčali a boli takí šťastní vo svojej mladosti... I keď zelené roky uleteli do diaľav večnosti, ale v pamäti zostala krása neopakovateľných, aj keď blednúcich chvíľ...
V sobotu 24. júna sa v Trstenej zídu študenti, ktorí vyšli z brán tunajšieho Gymnázia pred piatimi desiatkami rokov. S vďakou Bohu sa určite potešia zo stretnutia, že im bolo dopriate vrátiť sa na chvíľu do nádherných študentských dní.
„Boli sme mladí a svet patril nám, všetci sme verili, že tomu tak bude možno stále... Krásny omyl, na ktorý má len mladosť trochu právo... Bolo nás v triede štyridsaťpäť spolužiakov (dvadsať chlapcov a dvadsaťpäť dievčat), keď sme v roku 1953 začínali svoje štúdia v Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej pod vedením profesora Jozefa Jesenského,“ spomína jeden z vtedajších študentov Ján Vrana. „Počas tých rokov každý z nás mal svoje túžby, predstavy, ciele, ktoré čakali na svoje naplnenie. Dni a mesiace sa striedali s rokmi, až nastal vytúžený deň, keď sme v roku 1956 s maturitným vysvedčením v rukách poslednýkrát zazvonili na tradičnej „šíne“, ktorá v čase núdze nahrádzala školské zvonenie... Nastala rozlúčka so školou, s profesormi, spolužiakmi, stisky rúk a želania šťastia a úspechov... Potom sme sa rozleteli každý svojou cestou za zrealizovaním svojich snov. Naša mladosť odolávala búrkam i nečasu, dospievali i dozrievali sme, s radosťou vítali dni slnečné a tešili sa z dosiahnutých úspechov. Prišli prvé víťazstvá i prehry, začal skutočný život... Darilo sa viac menej všetkým uskutočniť svoje plány zo školských lavíc. Niektorí sa stali pedagógmi na rôznych stupňoch škôl, podaktorí zamerali svoje životné ciele na medicínu, iní sa s úspechom venovali prírodným vedám, niekoľko zakotvilo v zdravotníctve, v rozličných úradoch, v poľnohospodárstve, v strojárstve, podaktorí zastávali dôležité funkcie v ekonomike, či v iných oblastiach života spoločnosti...
Stretávali sme sa každých päť rokov, aby sme sa potešili zo vzájomných úspechov, povzbudili sa, keď sa nedarilo, spolucítili, keď prekvapila tvrdá realita života... Zastavili sme na chvíľu čas a spomínali na neopakovateľné chvíle v škole, v triede. Ale s pribúdajúcimi dňami, rokmi, ktoré každému neúprosne odmeriaval čas, aj smútok prichádzal... Niektorí začali chýbať..., neprišli už nikdy a miesto v lavici zostalo natrvalo prázdne... Podaktorí odišli náhle v začiatkoch svojej životnej cesty, iní v zrelom veku po zákernej chorobe... V našich spomienkach však natrvalo zostávajú naši spolužiaci: Vlado Bugaj, Milan Halaj, Ľudovít Kabáč, Klement Kovaľčík, Ondrej Koválik, Pavla Letoštiaková, rod. Lajšová, Martin Medvecký, Margita Pavčová, Martin Pánik, Marta Rathouská, rod. Stareková, Karol Šprlák, Mária Lenártová, rod. Tuková a Cyril Žuffa. Aj náš triedny, i ostatní profesori, ktorí nám vštepovali do sŕdc pravdy o živote a rozdávali vedomosti, už tiež spia svoj večný sen. S úctou spomíname na A. Harvančíkovú, M. Duboviča, A. Kociana, L. Korčeka, V. Kochana, M. Mačuhovú, T. Mareríka, M. Šoltýsovú. Nemôžem nespomenúť na školníka V. Mereša s manželkou, ktorých sme mali veľmi radi, veď tiež patrili k našej mladosti.
Jediný svedok našich študentských dní, ktorý býva milým hosťom na stretnutiach v posledných rokoch, je profesor Ján Štepita. Jeho hodiny dejepisu boli zaujímavé nielen súhrnom historických príčin a súvislostí, ale často aj úvahami o živote a jeho úskaliach, ktoré sa môžu vyskytnúť v živote každého človeka.
Hoci nás všetkých poznačil čas svojim striebrom vo vlasoch a drobnými nitôčkami na tvári, možno aj chorobami, ktoré akosi patria k prichádzajúcej jeseni, vďační sme svojmu Stvoriteľovi, že sa môžeme stretnúť. V tento deň zostávame aspoň srdcom mladí ako vtedy, keď nám bolo osemnásť a čosi viac, keď sme dúfali, že naša mladosť zostane a čas ju nenahlodá. Schádzame sa po päťdesiatich rokoch, aby sme si zaspomínali na bezstarostnú mladosť, na študentské roky, na všetko krásne, čo nás po celý ten čas spájalo. Rozídeme sa v nádeji, že ešte o nejaký čas sa, možno, opäť stretneme...“
