„Áno, socha čerta v kostole je rarita, na Orave je čosi podobné tuším ešte v kostole v Oravskej Lesnej, ale inak býva iba namaľovaný na niektorých výjavoch z biblie, aj to iba zriedka,“ potvrdzuje nám dôchodca Ignác Grobarčík. „Tu však čert nie je bezdôvodne, ale preto, že sa vraj podľa legendy zaslúžil o postavenie tohto kostola. Keď totiž Rabčičania kedysi začali stavať tento kostol – starý drevený kostolík stál neďaleko, tam, kde vidíte na cintoríne stáť tú päťstoročnú lipu – v dedine bolo iba 32 chalúp. Peňazí nebolo nazvyš, aj keď do rabčickej farnosti patrili všetky obce pod Babou horou, ba aj ďalej, história hovorí, že kedysi k nám patril ešte aj Podbiel. Dochovalo sa, že v tom čase tunajší farári mali preťažkú službu – na cestách, keď chodili s krstom či posledným pomazaním „zodrali“ ročne jedného koňa. Jeden kňaz tu dokonca podľa starých povestí prišiel o život – zbojník Martin Klinovský raz vošiel na koni do dreveného kostolíka a doslova kňaza popravil. Ten však, ešte aj dokrvavený, vraj omšu doslúžil, až potom vydýchol naposledy... Takže ako nám čert pomohol ku kostolu? Rabčičania, keď začali stavať nový kostol, za živý svet nemohli vytiahnuť múry. Vždy v noci im ich ktosi zbúral. Až raz prišiel medzi nich čert a ponúkol sa, že im pomôže. Ale zato dajú do kostola jeho sochu. Rabčičania súhlasili, keď im čert sľúbil, že im dá zlata, koľko sa zmestí do diery na vozovom kolese (diery pre os). Chlapi šikovní – vykopali hlbokú jamu, na ktorú položili koleso. Čert sypal, sypal a sypal... až sa jama naplnila a Rabčičania mali dosť peňazí, aby postavili chýrny kostol široko-ďaleko.“
S Rabčicami sa spája aj ďalšia zaujímavá legenda. Spod Babej hory sem vraj ešte od čias zbojníka Martina Klinovského vedie tajná podzemná chodba, ktorou sa dá dostať až pod korene lipy, ktorá kedysi stála pred súčasným kostolom. Lipa je dnes už spílená, no Rabčičania dosiaľ nechávajú pred kostolom jej peň. Čo keby naozaj..?
„Osobne som videl vchody do niekoľkých jaskýň v Babej hore, keď sme tam chodievali kravy pásť. Viedli do nich dokonca schody,“ prikyvuje Ignác Grobarčík. „No nikdy sme sa neodvážili ďalej, báli sme sa, že sa v podzemí stratíme. Pred časom prišiel za mnou jeden Bobrovčan, že by rád videl aspoň jednu z tých povestných jaskýň. Jeden vchod som skutočne našiel. A tak sme si od strážnej služby v ZTS-ke, kde som robil, požičali poriadnu baterku, vzali poriadny kus silonu a išli. Ja som zostal vonku, každý z nás mal okolo pása uviazaný jeden koniec silonu, aby sa Bobrovčan nestratil. Bol tam dlho, už som sa začínal báť a vravieť si, čo sme to, my starí chreni, vykonali. Po trištvrte hodine sa ohlásil, nuž som si vydýchol. Keď vyšiel celý špinavý von, povedal, že chodba je asi po štyridsiatich metroch zavalená, ale vzduch tam prúdi, takže ďalej niečo je. Predsavzal si, že zoženie zopár podobných nadšencov, ako je sám a prídu zával odstrániť. No viac som ho tu nevidel...“
Autor: mp
