Článok pokračuje pod video reklamou
el života uniká… Ale nie všetkým!
Oživili históriu
Životná filozofia Pétera Csepina, vedúceho turistického klubu z Maďarska - Poroszkáló tura klubu – súznie s názorom mnohých ľudí. Chcú akoby na okamih zastaviť čas a vychutnať si ho plnými dúškami, aby práve prítomný okamih naplno prežili, aby bol nezabudnuteľný v špirále života. Láska ku koňom a histórii ho priviedla na myšlienku oživiť jej časť, týkajúcu sa 16. storočia tak, aby bola zrozumiteľná všetkým. S jeho myšlienkami sa stotožnilo niekoľko kamarátov a vytvorili naozaj živý obraz husárov 16. storočia. Zaobstarali si kone, dobové oblečenie a obuv, prispôsobili účesy a vyrobili dokonca drevené sedlá, aby bolo všetko dokonalé, a vydali sa na cesty. Minulý týždeň dorazili na Oravu.
Naši predkovia sa na koňoch dostali všade
Skupinka piatich jazdcov, medzi ktorými nájdeme aj jednu ženu, si stanovila cieľ dostať sa do 22. júla do Belehradu. Vyrážali v nedeľu 28. mája z Pilišských vrchov, vzdialených 16 km od Ostrihomu. „Tento východzí bod sme si zvolili preto, že starí ľudia a ľudoví liečitelia veria, že Pilišské vrchy, majúce tvar srdca, vyžarujú pozitívnu energiu. Vyrazili sem z mesta Dobogóko a naša ďalšia trasa viedla cez Štúrovo smerom na Banskú Bystricu a Oravu. Zastavili sme sa v Zuberci a vo Vitanovej, pokračujeme cez Suchú Horu do Poľska. Naspäť sa na Slovensko vrátime pri Červenom Kameni a Dunajci. Odtiaľ pokračujeme na Ukrajinu a potom do Rumunska. Cieľom našej cesty je Belehrad, kde sa pred 550 rokmi 22. júla odohrala veľká bitka Jána Hunyiadiho a jeho spojencov proti Sulejmanovi II.,“ hovorí Ľudovít Balog z Hurbanova, ktorý husárov sprevádza na aute. Pripomenul bitku, v ktorej Hunyiadiho víťazstvu pomohli spoločné modlitby: „O Sulejmanovi II. sa traduje, že bol veľký, ale aj veľmi zákerný bojovník. Keď povedal, že toho a toho dňa v tú a tú hodinu zvíťazí a dobyje konkrétne mesto – vždy to splnil, nehľadiac na straty vo vlastných radoch. Ľudia boli psychicky tak zdeptaní, že mestá sa vzdávali rad radom. Jediný Ján sa opovážil zhromaždiť vojsko a zaútočiť. Vtedy zrejme pomohli – ľudia v to veria - modlitby. Pápež požiadal kňazov a ich prostredníctvom všetkých veriacich, aby na pravé poludnie zvonili všetky zvony a všetci veriaci sa spoločne modlili za víťazstvo Hunyiadiho. Odvtedy sa už 550 rokov opakuje každodenné obedňajšie zvonenie a len málokto vie, že to je vďaka tejto slávnej a dôležitej udalosti - keď Európa zvíťazila nad Sulejmanom II.“
Sedlo bolo pre nich domovom
Spisovateľ Péter Csepin nám porozprával, ako absolvoval takýchto ciest v sedle už niekoľko. V roku 1994 odišiel aj s manželkou na Gibraltar. Boli ešte mladí manželia, keď na ceste zistili, že je chorá. Vrátili sa domov, kde žena zomrela. Péter na pútnický spôsob života nezanevrel, pokračoval ďalej. K ceste na Gibraltar sa viaže 8000 km, k ceste na Sicíliu 4 500 (1997), do Turecka 3 700 (2003), do Santiago de Compostela 7400 km (2005). Na niektoré cesty sa vydáva sám, iné absolvuje s priateľmi. Jeho terajší doprovod tvoria dvaja kamaráti, ktorí strávili 5 a 8 rokov vo francúzskej légii, ďalší je bývalý učiteľ, ktorý má v súčasnosti na puste svoju vlastnú farmu a Slovák z Hurbanova. Denne prejdú „husári“ približne 50 km. Péter Csepin napísal v Turecku knihu, v ktorej píše o jazdcoch zo 16. storočia. Pre nich bolo sedlo domovom – všetkým. Skupina jazdcov sa v rámci možností stotožňuje s touto myšlienkou a nejaký čas každoročne prežije v sedle. V dobových kostýmoch demonštrujú históriu nenásilne, „na živo“.
V Roháčoch neboli prvýkrát
Zastávka husárov na Orave nie je náhodná. Péter si na Obecnom úrade vo Vitanovej zaspomínal na časy, keď ako chlapec s turistickým oddielom „prechodil“ Vysoké Tatry i Roháče. Nepriaznivé, chladné a daždivé počasie im na minulotýždňovej ceste „dalo zabrať“, takže veľmi ocenili pomoc starostu Vitanovej Štefana Ondríka, ktorý im poskytol vykúrenú miestnosť na vysušenie šatstva a zabezpečil pašu pre kone. „V sedlách“ sú všetci účastníci na Orave prvýkrát. Počas ciest môžu komunikovať, zažijú toľko udalostí, že podľa Pétera: „Každý rok sa dá z toho napísať kniha. Veci sa dejú preto, lebo im dávame možnosť, aby sa stali. Stotožňujem sa s kamarátom Španielom, ktorý tvrdí, že duša človeka ide rýchlosťou jeho koňa. Chcem s ľuďmi komunikovať a strážim si, aby mi neunikol zmysel života.“
