Článok pokračuje pod video reklamou
Oravský divák má málokedy možnosť zhliadnuť umenie najvyššieho kalibru, ktoré režisér Ján Ďurovčík už niekoľko rokov prezentuje na slovenskej divadelnej scéne. Napľujem na vaše hroby - tak znie názov románu Borisa Viana, ktorým tento raz sa nechal Ján Ďurovčík inšpirovať. Tento mladý režisér nás svojím netradičným poňatím inscenácie sugestívnym spôsobom presviedča o sile výpovede, ktorú kóduje do metafory vyjadrenej viacerými divadelnými žánrami: slovom, tancom a hudbou. Román Borisa Viana ponúkol skvelú tému. Ľudské city, lásku, nenávisť... Sprevádzajú nás celý život. Dokonca idú s nami až za hrob. V nich tkvejú korene toho najlepšieho, ale aj najhoršieho, čo je v nás. A len my vieme, čoho sú schopné, keď presiahnu prípustnú hranicu a zaplavia našu myseľ. Ján Ďurovčík sa snaží pred nás postaviť zrkadlo. Znamená to, že prostredníctvom jeho hry si máme hlboko načrieť do vlastného podvedomia. Len naše podvedomie vie určiť, čoho sme schopní: spontánnosti, lásky, nenávisti, ba aj vraždy.
Po zhliadnutí tohto divadelného predstavenia v Námestove sme Jána Ďurovčíka oslovili, aby čitateľom MY Naša Orava priblížil, s čím je toto dielo bezprostredne spojené.
Čo vás primälo k tomu, že ste v divadelnej podobe stvárnili románovú predlohu Borisa Viana?
Keď som si ten román prečítal, zistil som, že autor sa podeň pôvodne nepodpísal. Dlho uvažujúc som prišiel k záveru, že je to „strašne“ Vian a zistil som aj to, prečo sa pod svoje dielo nepodpísal – bol to výsledok stávky. Ja v tomto diele metaforicky stvárňujem samotného Borisa Viana. Kládol som si otázku, ako by som reagoval na dielo, pod ktoré som sa nepodpísal. Čo by som povolil, čo nie. Hra hovorí o Ovídiových snoch a je písaná o tretích osobách, čo sa snažíme prezentovať aj na javisku. Každý z nás občas myslí na niečo, čo ak by to urobil, tak tento náš svet by ani neexistoval. Sú to tzv. „flashe“, ktoré človeka napadajú, keď ho napríklad naštve šéf a on si v tej chvíli povie, že by ho najradšej zabil. V reálnom živote to nejde. Okrem toho sme chceli vytvoriť dielo, ktoré by reflektovalo na to, ako sa autor zaľúbil do vlastnej postavy a snažil sa zmeniť scenár tak, aby tá osoba nezomrela. To ma ako režiséra veľmi inšpirovalo
Na javisku vystupovali mladí herci. Ako ste dospeli k rozhodnutiu, že do jednej z hlavných úloh obsadíte Jána Révaya?
Ján Révay je veľmi zvláštna postava, od filmu Rebelové veľká hviezda českého herectva. Ján si túto postavu vyprosil. Je už oddávna môj kamarát, od čias, keď som ho primäl k herectvu a z tanečníka sa stal herec. Pred siedmimi rokmi, keď sme túto hru hrali prvýkrát, chodil za mnou, že by to chcel hrať. Ja som mu vtedy povedal: Honzík, na to ešte nemáš, ešte počkaj. Pred rokom som ho videl hrať a vtedy som mu povedal: Teraz prišla tá chvíľa. Takže Honzík sedem rokov o túto rolu žiadal, až teraz ju dostal - a je fantastický.
Ako dlho trvalo, kým ste dostali román na javisko? Používate silné výrazové prvky, ktoré sa nedajú nacvičiť zo dňa na deň...
Zaujímavé je, že keď som sa rozhodol, že práve toto dielo spracujem, ešte rok to tak dozrievalo v mojich predstavách. Postupne ma vždy niečo v rámci nešpecifikovaných situácií napadalo. Intenzívna práca so scenáristom trvá zhruba štyri mesiace, kým vznikne niečo ako režijná kniha. Potom prichádza už denno-denná práca s hercami - zhruba dva - tri mesiace. Dozrievanie projektu spolu so samotnou prípravou trvali približne dva roky.
Čím nás plánuje režisér Ján Ďurovčík šokovať v budúcnosti?
Tento rok je pre mňa zaujímavý a ja by som ho nazval rokom „kurých očí“. Inscenoval som Na skle maľované, o čom sa tvrdilo, že bez Dočolomanského to nebude to pravé. To malo byť jedno z mojich „kurých očí“. Vzápätí som režíroval Má vlast, čo je dielo úzko súvisiace s českou štátnosťou - a inscenoval ho Slovák. Takže ďalšie „kurie oko“... Tento rok ma čaká dielko Neberte nám princeznú a Popolvár. Sú to ľahšie diela, podstatné je, aby boli čisté a zrozumiteľné - aby to ľudí bavilo. Nejaký „shocking“ plánujem o rok, keď sa vrátim z Japonska a Madridu.
Zaujímavosť
Kniha Napľujem na vaše hroby je považovaná za najškandalóznejšiu knihu 20. storočia. Bola aj sfilmovaná a autor Boris Vian na premiére filmu dostal infarkt. Jeho posledné slová zneli: „Tí herci sú americkí ako moja pr..l!“
