S právom voliť nakladáme tak, ako keby nás nezaujímalo, kto našu krajinu, teda nás, povedie a akým smerom. Ako keby sme zabudli, že právo voliť nebolo vždy samozrejmosťou. Veď všeobecné volebné právo pre mužov i ženy bez ohľadu na sociálne a majetkové pomery nebolo až do roku 1920 vôbec samozrejmosťou.
Až od roku 1848 začali platiť reformné zákony, ktoré uviedli do života nezávislú vládu v Uhorsku a volebné právo do snemu. Podľa neho mohli okrem šľachty už voliť aj majetní občania a za poslanca do snemu mohli byť volení tí, ktorí ovládali maďarčinu. Po tejto reforme mohlo voliť asi šesť percent obyvateľov - aj to iba do dolnej snemovne. Boli to iba muži, ktorí vlastnili určitý majetok alebo platili daň v predpísanej výške. Volili aj ľudia s vyšším vzdelaním, všetci šľachtici a zemania. Hornú snemovňu tvorili zástupcovia vysokej šľachty a menovaní cirkevní funkcionári. Členovia v hornej snemovni svoje miesta dedili alebo dostali. Boli to zástupcovia vysokej šľachty, vysokí svetskí a cirkevní hodnostári a panovníkom doživotne menovaní verní a zaslúžilí. O všeobecnom volebnom práve mohla väčšina obyvateľstva len snívať. Voliči slovenských kandidátov boli zastrašovaní, pred volebnou miestnosťou ich často nechávali čakať, ďalších vládni korteši odlákavali a opíjali. Až vznik Československej republiky „priniesol“ parlamentné voľby v roku 1920. V nich slovenskí občania po prvýkrát mali možnosť voliť a byť volení slobodne, bez ohľadu na pohlavie a sociálne zázemie. Z tohoto obdobia sa zachovali výroky Vavra Šrobára, ministra pre správu Slovenska: „Agitovať, presviedčať treba, avšak vždy len prostriedkami dôstojnými vzdelaného národa.“
Ženám, ktoré sa chystali na voľby po prvý raz odporúčal, aby „pri voľbách išli so svojimi mužmi a otcami, a nedali na seba vplývať tých, ktorí zneužívajú náboženstvo a vieru v Boha na politickú agitáciu“. Ďalších 20 rokov mohli slovenskí voliči v parlamentných alebo komunálnych voľbách voliť tú stranu, ktorej uverili. Nasledujúce polstoročie vlády jednej strany väčšina z nás zažila na vlastnej koži. Po revolúcii máme opäť právo voliť. Každý hlas posúva našu republiku niektorým smerom. Záleží na nás, ktorým „udalosti posunieme“ a prestaneme ľudí deliť na „tých, ktorí politiku robia“ a „tých ostatných“.