Článok pokračuje pod video reklamou
z Bratislavy. „Na Oravu sa vždy rada vraciam, teraz aj s dcérou a vnučkami, ktorým je Orava tiež milá.“
Podľa rozprávania rodičov a zo zákutí mojej pamäte viem, ako som sa v desiatich rokoch druhýkrát narodila. Vtedy som začala bez príčiny chradnúť tak očividne, že mama neváhala a vzala ma do Ružomberka k vtedy „vehlasnému“ doktorovi Kustrovi. Nič nepomáhali ani opakované návštevy lekára, jesť som naďalej nechcela a podľa mamy som sa „strácala pred očami“. Potom jej ktosi poradil zájsť k vychýrenej babke zelinkárke v Liesku na susednej Orave. Tak sme sa vybrali na cestu vlakom aj s jej švagrinou, ktorá nemohla mať deti a s jedným mladým mužom z našej dediny, ktorý mal pred svadbou. O jeho neduhu sa zachovalo v rodine mlčanie – asi to nebolo pre detské uši. Bola som pyšná, že cestujem tak ďaleko (z Liptova až na Oravu), oblečená do nedeľných organtínových šiat, lakoviek a podkolienok. Na Orave ma čakalo plno dojmov. Predovšetkým babkina chalúpka bola ako z rozprávky! Drevenička s veľkou izbou – ordináciou, vyzdobenou obrazmi svätých, ovenčenými papierovými ružami. Pre moju detskú luteránsku dušičku to bolo také zvláštne, že som si ten obraz zachovala v pamäti do dnešných dní.
Nastalo „ordinovanie“: babička mi prikázala ukázať jazyk, čo sa mi zdalo dosť neslušné. Rozkaz zopakovala aj mama, tak čo sa dalo robiť! Nato babička povedala, že mám spadnuté srdiečko, čoho som sa veľmi zľakla. I začala písať recept bielou ceruzkou na modrý papier, do akého mi ocko balil školské knižky. S receptom sme išli do Trstenej - pán lekárnik už dobre poznal babičkine recepty: namiešal byliny podľa jej návodu, pridal aj nejaké kvapky. Dnes by sme ich nazvali homeopatiká. Mamičku poučil, ako všetko užívať a išli sme na návštevu k sesternici Boženke, kde sme prespali. Zaujímavé je, že moje spomienky končia v lekárni...
Po troch dňoch užívania babkiných liekov som začala jesť: prvé jedlo, ktoré som si spontánne vypýtala, bola fazuľová polievka. Môj stav sa zlepšoval zo dňa na deň. V rodine premýšľali, čoho som sa mohla tak veľmi zľaknúť. Mama si spomenula, že som nejakú dobu predtým po ceste naháňala obruč z kolesa paličkou, keď za mnou zatrúbilo mliekárenské auto, hádam jediné, ktoré v dedine jazdilo. Ja som z toho trúbenia utrpela šok a tým sa začali moje zdravotné problémy. Ale prečo diagnóza „spadnuté srdiečko“?
Teta Ľudka, ktorá bola v Liesku s nami, porodila zanedlho moju sesternicu Vierku a neskôr bratranca Rudka – takže babička bola aj v tomto prípade úspešná. O mojej záchrankyni sme doma hovorili vždy len ako o „babke z Liesku“, jej meno sa nespomínalo. Až v roku 1985 – 40 rokov po mojom vyliečení – som objavila útlu brožúrku, katalóg z výstavy Slovenského národného múzea v Martine o ľudovom liečiteľstve na Slovensku. Tam bola zverejnená fotografia i krátky životopis, dokonca aj niektoré recepty mojej „babky z Liesku“, vlastným menom Márie Dreveňákovej. Raz som túto príhodu spomínala pred mamou môjho manžela. Tá mala veľkú radosť, pretože babka Dreveňáková vyliečila aj ju, už neviem, z akej nemoci. S úsmevom spomínala na vtipný výrok, ktorým babka reagovala na jej sťažnosť, že jej je zle, že určite zomrie: „Dcéra moja, a ty si myslíš, že je to takô jednoduchô, len tak prdnúť na dosku“?! Nuž povedzte, mali sme na Slovensku aj jednoduchých ľudí s múdrosťou veľkých! A to babka Dreveňáková určite neštudovala psychológiu!
Babka Dreveňáková, ak sa na mňa zhora pozeráte, určite vidíte moju vďačnosť za druhú šancu žiť, ktorú ste mi svojou múdrosťou dožičili. Dúfam, že mi ešte bude dopriate položiť vám na hrob v Liesku kvietok a zapáliť tam sviečku.
