Asi pred piatimi rokmi si rodinka A., bývajúca v bytovke, postavila „maštaľku“, zhruba 3 x 4 metre. Pri jej stavbe použili len drevené dosky a polystyrén, pretože si ju postavili na pozemku, ku ktorému sa nikto nehlásil a rátali s tým, že ak sa majiteľ prihlási, budú schopní ju rýchlo odstrániť. Nepostavili ju načierno, až na základe schválenia obecného zastupiteľstva. Asi pred tromi rokmi si kúpili prasiatko, ktoré chovali v maštaľke spolu s desiatkou sliepok. Prasiatko sa pre deti stalo takmer domácim zvieratkom, chodievali ho kŕmiť, najmladšie sa na ňom dokonca „vozilo“. Keď naň zavolali menom, prišlo ako psík. Deti a domáca pani k nemu nadobudli taký druh vzťahu, že chov prasiatka „na šunky“ neprichádzal vôbec do úvahy. Tento rok tesne pred Veľkou nocou prišiel sused Z. povedať, že pozemok, na ktorom mala rodinka postavenú búdu, odkúpil. A že nechcú, aby tam ďalej stála. Stretli sa chlapi - gazdovia a dohodli sa, že o tri mesiace, keď sa svinka „oprasí“, búdu zlikvidujú. Chlapi si podali ruky a po Veľkej noci obidvaja odišli na práce do iných miest, odkiaľ sa zvykli vracať po dvoch-troch týždňoch. Od rozhovoru neuplynul ani týždeň, keď susedov syn Z. zaklopal v nedeľu na dvere susede A.: „Zajtra príde UDS-ka, odpracte si veci z maštale!“
„Bola som v šoku. V nedeľu večer som predsa nemohla zariadiť, aby do pondelka „búda“ zmizla. Prosila som ho, nech počká aspoň týždeň, kým sa vráti manžel z týždňovky. Do maštaľky sme investovali, materiál nebol lacný a ja sama som si tak rýchlo nevedela poradiť ani so zvieratami. Myslela som, že moje vysvetlenie a prosby pochopí...“
Nestalo sa. Keď prišla v pondelok k maštaľke, pobiehalo tadiaľ splašené zviera a pred sebou videla kopy polámaných dosák a preliačených plechov. Smútok nad materiálnou škodou však predčil smútok nad tým, ako sa „búrači“ zachovali k zvieratám. Podľa slov susedov, ktorí videli túto pohromu, UDS-ka sa „zahryzla“ do búdy, v ktorej ešte stále boli zvieratá. „Ani ich nevypustili z búdy, drevo a plechy lietali okolo vyplašených zvierat, na čom sa chlapi schuti zabávali. Ich drzosť nemala medze. Hrozne mi bolo ľúto vyplašených zvierat, až som sa roztriasla. Snažím sa odpustiť, ale obraz necitlivosti, spôsobenej ľuďmi, o ktorých som si vždy myslela len to dobré, mi ešte dlho zostane pred očami...“