Do šesťdesiatky žil na dlh

„Šesť rokov sme nevedeli, či žije. Až raz ho na fotografii spoznal muž, ktorý s ním bol na fronte, a porozprával nám, čo sa s otcom stalo. Keď spolu s ďalšími vojakmi kráčal v predných líniách, dostali sa na močaristú pôdu. Prepadli sa do bahna a pravdepodobne sa utopili,“ rozpráva starček.

Už od detstva sa teda musel poriadne obracať. Asfaltová cesta vedúca Pribišom a mosty ponad potok sú prácou pána Štefana. S ďalšími Pribišanmi na nich pracoval dvanásť rokov. „Predtým tu bola poľná cesta, po ktorej sa nedalo poriadne ani prejsť. Mosty som robil s bratom a ešte jedným chlapom odtiaľto. Keď ešte tadiaľto krivoľato tiekli potoky a neviedli cez dedinu mosty, muselo sa prejsť cez potok štrnásťkrát, ak ste sa chceli dostať do Podzámku. Sedem zátačiek bolo a v každej dva potoky.“ Ďalších šestnásť rokov zasvätil prácam na Oravskom hrade. Podieľal sa na jeho kompletnej oprave. Nebol síce vyučeným majstrom pre takýto druh práce, ale zvádnuť musel všetko. Aj výmenu šindľov na najvyššej hradnej veži. Hrad mu prirástol tak k srdcu, že keď začal v sedemdesiatke maľovať, stal sa pre jeho obrazy hlavným motívom. Maketu hradu si dokonca postavil pred svojím domom. Druhá jeho podobizeň stojí v Pribiši v záhrade jedného z členov rozvetvenej rodiny pána Štefana. Na jeho maľbách s presnými ťahmi štetca vôbec nepoznať, že ich viedla ruka muža v tak pokročilom veku. Pred štyrmi rokmi však musel so svojou záľubou skončiť, pretože mu začali slziť oči. Navyše, aj farby na maľovanie medzitým poriadne zdraželi.

Peniaze sa pre Š. Suroviaka stali životným strašiakom. „Do šesťdesiateho roku som bol bez koruny. V detstve sme korún nemali, lebo ako som povedal, otec mi zomrel veľmi skoro. Keď som sa oženil, zakrátko mi ochorela žena, s ktorou som chodil po nemocniciach, kde bolo tiež treba platiť. Dlžoby narastali a sám uživiť rodinu bolo ťažké. Počas vojny mi ukradli kone, ďalšie dva som musel kúpiť na dlh a aby som všetky svoje dlhy posplácal, robil som ešte 18 rokov ako dôchodca. Na hrade som oslavoval šesťdesiatku a keď som o svojom živote rozprával chlapom, s ktorými som tam robil, skoro plakali.“ Uživiť dvanásť detí, ktoré spolu s manželkou mali, naozaj nebolo jednoduché. Dnes sa však najstarší obyvateľ Pribiša teší z tridsiatich vnúčat a tridsiatich piatich pravnúčat. Našťastie, aj na staré časy si má stále s kým zaspomínať, veď jeho sused je len o polroka mladší ako on. Nikdy nezabudnú na to, koľko kilometrov museli prejsť Pribišania po vlastných, aby sa dostali na úrady do okresného mesta. Cez kopec je to do Dolného Kubína pätnásť kilometrov. Najviac „odšlapané“ mal ale predsa len miestny poštár. Najprv si musel prísť poštu vyzdvihnúť do Dolného Kubína, odkiaľ ju priniesol v kapse do Pribiša a až potom ju mohol poroznášať do jednotlivých domácností.