Prví obyvatelia Pribiša začali svoje domy stavať na pustých miestach a vo veľmi hustých lesoch. Rodinné mená prvousadlíkov boli Protivka, Kováč, Drga, Okál, Savko a Kosmidra. Dedina spočiatku patrila k dolnokubínskej fare, neskôr k oravskopodzámockej a v roku 1787 bola pripojená k novoutvorenej pucovskej fare. Pribišským chotárom vraj vedie najkratšia cesta od liptovského Starhradu cez Malatinú a Pribiš do Oravského Podzámku. V znaku Pribiša je znázornený tokajúci hlucháň na vrcholci smreka. Jeho navrhovatelia sa inšpirovali zobrazením na zachovanej pečati z roku 1782.