V najsevernejšej obci Slovenska však zanechal nezmazateľnú stopu nielen v mysliach súčasných generácií Polhorčanov, ale aj pre budúce generácie v obci. Stopu hmatateľnú a zďaleka viditeľnú – zmenšenú repliku Lurdskej jaskyne, ku ktorej denne putujú stovky kresťanských pútnikov už druhé storočie.
„To bolo debát, keď sa mala jaskyňa stavať! Kostol sme si postavili na vŕšku, kde stála obrovitánska lipa, pamätajúca niekoľko storočí. Slúžila nám ako zvonica, visel na nej „odjakživa“ zvon a vyzváňal, keď niekto zomrel, horelo... Na jej mieste nakoniec vyrástol tento náš moderný chrám. No stojí pre nás vysoko, kým sem vyjdeme, naše staré kosti sa unavia, dych nestačí. Sem k Panne Márii si posadáme, oddýchneme..,“ hovoria ženičky, ktoré sme zastihli pri výzdobe jaskyne kvetmi. Ani v zime jaskyňa nie je bez nich.
„Úcta k sv. Bernadete, ktorej sa pred lurdskou jaskyňou zjavovala Panna Mária v bielych šatách, je rozšírená. Krátko po tom, čo sme v roku 1997 boli s farníkmi z Oravskej Polhory na púti v Lurdách, mnohí so mnou súhlasili, že by bolo vhodné postaviť na počesť sv. Bernadetty malú jaskyňu aj v Oravskej Polhore. Niečo podobné som si všimol počas svojich ciest napríklad vo Francúzsku. Tam sú tieto miesta veľmi obľúbené, ľudia pri nich odpočívajú a v pokoji rozjímajú,“ povedal nám z Popradu – Hôrky vdp. Štefan Rozmus. „Briežok, vedúci ku kostolu v Oravskej Polhore sa mi zdal na takúto stavbu ideálny. No keď prišla reč na jaskyňu, väčšina ľudí tvrdila, že by sme ju mali urobiť za kostolom. No ja som tvrdil, že to nie je vhodné, veď neďaleko sú postavené toalety... Pôvodne som chcel jaskyňu urobiť čo najvernejšie k pôvodnej, no nenašli sme dostatočne veľké prírodné balvany. Tak sme si poradili, ako sme vedeli a výsledok je, nazdávam sa, hoden vynaloženej námahy.“
Jaskyňa bola vybudovaná z príspevkov Polhorčanov a je dielom ich rúk. Stalo sa už tradíciou, že po prvom sv. prijímaní, birmovke, ale občas aj po sobáši sa mladí ľudia pri jaskyni radi fotografujú.
Sv. Bernadetta, dcéra mlynára Františka Soubiroussa a Louisy Casterot, sa narodila v Lurdoch 7. januára 1844. Pamätného dňa 11. februára 1858 ako štrnásťročná Bernadetta zbierala na brehu Gávy drevo spoločne so svojou sestrou Toinettou a priateľkou Jeannou Abadiovou. Pred neďalekou jaskyňou sa jej zjavila Panna Mária, oblečená v bielom. Na jej pokyn potom Bernadetta prichádzala na tieto miesta znova a znova, sprevádzaná čoraz väčším húfom zvedavcov. Pannu Máriu však videla len ona. Od 11. februára do 16. júla 1858 mala v Massabiellskej jaskyni 18 zjavení. Panna Mária jej povedala počas druhého zjavenia: „Neurobím ťa šťastnou na tomto svete, ale na druhom.“ Svoj krátky život strávila Bernadetta v pokornom prijímaní fyzického utrpenia ako odpoveď na pozvanie Nepoškvrnenej zaplatiť výkupné pokáním za mnohé duše, ktoré žijú v zajatí zla. Keď sa jej bolesti zdali neznesiteľné, vzdychla si: „Nie, nehľadám úľavu, iba silu a trpezlivosť.“ Zatiaľ čo sa pri jaskyni zjavenia stavala priestranná svätyňa pre prijatie mnohých pútnikov a chorých, Bernadetta žila v ústraní. Po šiestich rokoch strávených v lurdskom inštitúte ako členka rádu Sestier lásky z Nevers bola prijatá do noviciátu v kláštore v Nevers. Jej vstup sa oneskoril pre jej chabé zdravie. Po profesii prijala meno sestra Mária Bernarda. Počas pätnástich rokov kláštorného života poznala iba utrpenie. Predstavené ju prijímali s chladom a nedôverou. Najprv pracovala ako ošetrovateľka v kláštore, neskôr vykonávala službu kostolníčky. Potom ju choroba pripútala na posteľ, kde strávila deväť rokov medzi životom a smrťou. Bernadetta zomrela 16. apríla 1879. Pápež Pius XI. ju 8. decembra 1933 vyhlásil za svätú. Odvtedy na toto posvätné miesto v krajine Baskov prichádzajú každoročne davy pútnikov z celého sveta.