„Keď sme sa brali, ani sme nechyrovali o voľačom takom, akože májové manželstvá bývajú nešťastné. Za to určite máj nemôže, iba ľudia, je jedno, kedy sa berú,“ povedal nám na margo májových manželstiev Serafín Gočál z Oravského Veselého. S manželkou Jankou oslávili minulú nedeľu – 21. mája – 60. výročie sobáša. Zaspomínali, ako sa zoznámili pri kopaní zákopov cez frontu: „Janka bola smädná. Ja som na tých lúkach kravy pásaval, vedel som, kde je studnička s dobrou vodou. A keďže to bol hodný kúsok, išiel som s ňou. Iskra preskočila hneď vtedy, ani tá pramenistá voda zo studničky ju neuhasila...“ O rok nato sa vzali: „Dva sobáše sme tu vtedy mali, ale na obed bol pohreb a poobede chceli ísť pán farár na poľovačku, tak sme sa museli sobášiť o šiestej ráno.
Vtedy to bolo ináč, než dnes – minulý týždeň nám náš pán farár vystrojil svadobnú omšu ako sa patrí, aj so zborom – nikdy sa mu za to dostatočne neodvďačíme,“ tisnú sa slzy do očí 83-ročnej Janke Gočálovej. A čo je podľa manželov, ktorí prežili vedno šesť desaťročí, receptom na šťastné manželstvo? Obaja sa zhodujú na tom, že hlavne tolerancia. „Nikdy sme nemali žiaden prepych, ani v jedení, ani v chalupe. No vždy sme si vedeli odpúšťať, nech sa čo stalo. Prežili sme aj veľa ťažkého, šesť detí nám Pán Boh požehnal, jedno nám zomrelo. Serafín v robote takmer o ruku prišiel, aj ja som si preskákala svoje, keď sa mi upchala cieva v mozgu – ale všetko sme s pomocou Božou prežili.“ Mladí manželia prežili aj to, čo mnohí pred nimi aj po nich nedokázali prehryznúť: že Janku Gočálovci ako nevestu odmietali, lebo bola chudobná, a oni gazdovali vo veľkom. Serafín sa teda priženil: „Nikdy sme to našim nedali pocítiť, ako nám ublížili. Keď bolo treba robiť u nich na poli, išli sme. A pomaly si na Janku zvykli, bola robotná a nereptala,“ hovorí 84-ročný Serafín Gočál. O jeho slovách sa ani pochybovať nedá, veď keď sme prišli do ich domčeka, zastihli sme oboch s motykou v ruke – pripravovali zem pod kapustu. „Gazdovstvo sa dá tak zariadiť, že si všetko dochováte, dopestujete. A žena je tak pri deťoch, má ich na očiach a môže ich poriadne vychovať. Mamka by od detí nemala nikdy odchádzať, až kým nevyrastú,“ má vlastný recept na výchovu Janka Gočálová. Spomína, že manžel prečítal vždy veľa kníh a deťom rozprával ich obsahy na dobrú noc. Možno odtiaľ pramenila ich túžba po poznaní – v rodine je teraz dovedna až 15 učiteľov! „Sedem rokov som si nedovolila ani len zásteru kúpiť, keď bolo treba deťom dať peniaze na školy. Môj len na tom trval, aby dostali čo najlepšie vzdelania, aby sa nemuseli po ťažkých robotách plahočiť ako on.“ Serafín Gočál nedostal z rodičovskej gazdovky nič, keď sa oženil, dedil až po smrti rodičov. No mladí manželia si poradili: on išiel robiť do bane, zarobil korunky, kúpili si malý pozemok a postavili domček, v ktorom žijú doteraz. „Z jeho zárobku sme ani korunku neminuli, všetko jedlo sme si dorobili.“ Dievčatá chodili vždy upravené, čistunké, tým nás najviac zaujali. A to aj napriek tomu, že mama dlhé roky nemala práčku, všetko v rukách prala, vyvárala a na potoku plákala,“ hovorí jeden zo zaťov.
Nejde nám do hlavy, žeby sa manželia nikdy nepovadili: „Ále, povadili! Väčšinou pre fajčenie. Moja nemala nikdy rada moje cigarety,“ kývne rukou Serafín. Jeho manželka však tvrdí, že on sa nikdy vadiť nevedel. To skôr ona pokričala. Najhorším trestom pre ňu bolo, keď sa „dedko“ nahneval a odmietal jesť. „To som sa ho naudobrovala, nechže už prepáči, že som to tak nemyslela! Toľkokrát mi hrozil, že už vyfasujem, no nikdy na mňa ruku nepoložil,“ dodáva starká. „No s bratmi, alebo v dedine a so susedmi sa vedel pochytiť, keď sa našej rodine krivdilo!“
Vzájomná tolerancia a láska – to manželom Gočálovcom premohlo aj poveru, že májové manželstvá bývajú nešťastné. Obaja sú vzorom nielen svojim deťom, ale už aj 16 vnúčatám a 5 pravnúčatám.