Vďaka Kalvárii prúdi z Bobrova veľa duchovného dobra

Jej najstaršia známa história siaha až do polovice 16. storočia. Jej chotár susedí na severe s chotárom Zubrohlavy, Rabče a Rabčíc, na severovýchode ho lemuje štátna hranica s Poľskom a z južnej strany ho obmývajú vody Oravskej priehrady. Najstarším písomným záznamom o obci Bobrov je podľa autoriek Viery Namislovskej a Evy Kurjakovej (Bobrov, Námestovo 2000, s. 17) mapka Hornej Oravy z roku 1550. Bobrov mal vtedy len pár domov. Potom počet obyvateľov veľmi pomaly rástol a v druhej polovici 17. storočia už dosiahol okolo 25 rodín. Na konci 18. storočia tu už bolo vyše 1300 obyvateľov. Celé 17. storočie bolo obdobím zápasov o presadenie sa katolíckeho či evanjelického vyznania. Nakoniec tento zápas vyhralo katolícke náboženstvo a v priebehu 18. storočia vznikla katolícka farnosť najskôr v Zubrohlave (1770) a potom v Bobrove (1787).

V roku 1819 bola obec Bobrov povýšená na mesto. Tomuto povýšeniu zodpovedali aj viaceré charakteristiky tunajšieho života, ako bol rozvoj pláteníckeho a farbiarskeho remesla známeho aj v ďalekých krajinách Egypta, Moldavska, Krymu atď. Chvályhodná je snaha Bobrovčanov o vzdelávanie. V 1. polovici 19. storočia sa tu spomína aj stredná škola a je zaznamenané aj úsilie o zriadenie vyššej školy s obchodným zameraním. Plátenníci a farbiari tu boli organizovaní do cechu a koncom 19. storočia si tu založili Priemyselný spolok hornooravských plátenníkov a plátnopriemyselníkov. Známy bol aj Spolok bývalých urbarialistov, ktorý prispieval napríklad na opravu školskej budovy. Veľmi vysoko treba hodnotiť niektoré sociálne ustanovizne, ktoré pôsobili blahodarne na formovanie sociálneho cítenia obyvateľov. Ide najmä o rôzne základiny, cieľom ktorých bolo požičiavanie peňazí pre rôzne inštitúcie a jednotlivcov, medziiným aj pre pomoc chudobným a sirotám, zbierky pre chudobných a postihnutých prírodnými živlami a podobne. Bol tu dokonca aj istý druh starobinca a chudobinca (xenodochium) pre siroty a pre tých, čo nemali nijakú pomoc, keďže zostali bez príbuzných. Tak vlastne žiaden chudobný ani chorý neostal bez pomoci. Nechýbali tu ani sirotské fondy a inštitúcia tútora v prípade sirôt. V histórii Bobrova sú známe aj zbierky pre vzdialené krajiny (r. 1860 pre Chorvátsko), obyvatelia ktorých sa ocitli v núdzi.

Takto žili Bobrovčania od najstarších známych časov až po koniec 19. storočia, ktoré naplnili ušľachtilým činom: za farára Pavla Starinského na vŕšku nad cintorínom postavili kalváriu, ktorú posvätili 15. augusta 1894. Vďaka tejto kalvárii, ale aj špeciálnej a svojho druhu ojedinelej pobožnosti – sláveniu usnutia Panny Márie a jej nanebovzatia – tu vzniklo mnoho duchovného dobra. Šľachetným darcom nákladov na stavbu a fundátorom kalvárie bol tunajší rodák kanonik Štefan Koštialik.
(pokračovanie v č. 21)