Článok pokračuje pod video reklamou
„Čo ti ako tvrdo, len si hrdo, dievka moja! Tak mi vravievala moja stará mať a tak hovorím ja svojim deťom aj vnúčatám,“ hovorí 58-ročná Mária Jurkyová, matka ôsmich detí, keď sa jej pýtame, odkiaľ berie svoj večný úsmev a vitalitu. S manželom vychovali osmoro detí, z ktorých, až na najmladšiu študentku Evku, už všetci našli v živote dobré uplatnenie. „Mladá som sa vydávala, hoci som sa nemusela,“ dodáva. „Ale nikdy som neobanovala. Hoci som ja bola z dvoch detí a môj starký z troch, vždy sme sa tešili zo zdravých a pekných detí. Mali sme to pekne rozdelené - ja som bola tá, čo sa ich vždy zastávala, otec bol na nich prísny, ale spravodlivý. Bola to rana, keď pre viac ako rokom na služobnej ceste nečakane zomrel,“ utrie si slzy, ktorými sa jej napĺňajú oči. Vzápätí sa usmeje: „On vždy, keď sme mali aj 500 korún, už plánoval - to i ono. Ja som ho brzdila: starký, najprv treba to, potom to, z čoho to zaplatíme? Neboj sa, peniaze vždy boli aj budú, s tým si ty hlavu nelám, vždy mi povedal. Robil zootechnika na družstve a hneď po nežnej revolúcii sa „postavil na vlastné“. Začal podnikať v agroturistike, dokonca sa stal predsedom Slovenského združenia podnikateľov v agroturistike. Deti sú zrejme samostatné po ňom.“
Mária Jurkyová z Vasiľova chcela od dievčaťa študovať obchod, no život to zariadil inak. „Mala som 13 rokov, keď mi otca zabil blesk. Mama mala čo robiť, aby udržala gazdovstvo. Ujko, obchodník v Hruštíne, ju nahováral: Margit, predaj majetky a daj deti študovať! Ale kdeže, to svet nevidel, predať gazdovstvo! Tak sme sa trápili v robote na gazdovstve, neskôr som išla robiť do lekvárne - konzervárne v Oravskom Podzámku. Po vydaji som zhruba 12 rokov strávila na materských dovolenkách, ale medzitým bolo treba robiť, inak by som veru materskú nedostala. Robila som upratovačku, pomáhala v kuchyni i na družstve pri dobytku. Svoj sen stať sa obchodníčkou sa mi splnil až teraz na staré kolená, keď starký v rámci podnikania otvoril aj obchod. Tu som vo svojom živle, stále medzi ľuďmi, stále uprostred čulého ruchu.“ Starkej prídu občas pomáhať aj vnučky, 8 vnúčat sa tu strieda takmer denne. Mária Jurkyová sa nádeja, že ich bude ešte viac: „Deti mi vravia, že ja som si to už odrodila za nich, oni by najradšej zostali len pri jednom, dvoch deťoch. Chápem, dnes je ťažko s viacerými deťmi, no ani keď oni boli malí, nebolo ľahko. A zdá sa mi, že keď ich bolo viac, tuhšie držia spolu, pomôžu si, keď treba, vedia sa uskromniť. To dnes už veru deti nevedia...“, povzdychne. Zaspomína, že by jej bolo ešte ťažšie, keby nemala takú dobrú svokru, aká sa jej pošťastila. „Už vtedy som sama sebe sľúbila, že aj ja budem dobrá svokra. Hádam sa mi to darí.“ Pýtame sa, ako sa jej darilo chodiť do práce a zároveň sa starať o veľkú rodinu: „Najprv to bolo ťažké, no neskôr sa deti starali jedno o druhé, veď medzi najstaršími dvojčatami a najmladšou dcérou je rozdiel 20 rokov.“
Vypočítava: „Najstaršie sú Mária s Jankou, obe inžinierky. Mária je riaditeľkou základnej školy, Janka robí v Nemecku. Svoje vedomosti tam nevyužije, robí manuálnu robotu, no nesťažuje sa. Žofka je učiteľka, tá jediná má „až“ tri deti. Václav hospodári na farme, Katka je majsterkou odborného výcviku na učilišti. Peťo podniká v agroturistike, Jozefínka pracuje v Bratislave ako čašníčka. Evka, tá mi zo všetkých robí najviac starostí, ešte študuje na obchodnej škole. Staršie deti sa kedysi nemohli dostať na vysoké školy kvôli náboženstvu, dorobili si ich neskôr. Teraz mladí majú možnosti, ale vidíte, nevážia si ich,“ povzdychne si sťažka Mária Jurkyová. Ale stále sa drží aj svojho druhého hesla a snaží sa ho vštepovať aj vnúčatám: Všetko sa dá, len treba chcieť - treba mať pevnú vôľu a zdravý sedliacky rozum. A keď žena chce, vie byť matkou s veľkým M. A nielen na Deň matiek. Ako nám potvrdila Mária Olešová, jedna z dvoch najstarších dcér Márie Jurkyovej, ich mama taká naozaj je.
