Peter Lizák je rodákom z Oravského Podzámku. Patrí k tým Oravcom, o ktorých sa dá povedať, že vo svete prerazili. Vo svojich 44 rokoch sa môže považovať za šťastného človeka. Robí totiž čo ho baví, je úspešný a stoja za ním jeho najbližší – manželka a traja synovia. P. Lizák v súčasnosti pôsobí ako veľvyslanec Slovenska pri OBSE vo Viedni.
Do Oravského Podzámku ste pricestovali pri príležitosti slávnostného otvorenia kaplnky na hrade a oficiálneho spustenia vežových hodín. Za ich uvedením do prevádzky vraj stojíte práve vy.
Áno, je to tak. Ten nápad som dostal vo Švajčiarsku počas pracovného pobytu. Navštívil som tam množstvo krásnych hradov a zámkov, ktoré mali svoje vežové hodiny. Tak mi napadlo, že hodiny na veži predsa má aj Oravský hrad, spod ktorého pochádzam, len nefungujú, čo je škoda. Zreštaurovanie hodín a zároveň i zvona sa napokon podarilo, z čoho mám veľkú radosť.
Ako si spomínate na roky, ktoré ste ako dieťa strávili v Oravskom Podzámku?
Na svoje detstvo mám skvelé spomienky. Veľa ľudí si na toto obdobie spomína v dobrom, ale u mňa boli časy detstva a mladosti naozaj výnimočné. Mal som tu výborné podmienky pre štart do života. Preto sa sem doteraz vraciam a mám tu aj veľa známych. V dedine stále stojí dom mojich rodičov, v ktorom trávim dovolenky. Akonáhle mám dlhší čas voľno, tak sem prídem.
Ako často si človek vo vašom postavení nájde čas na návštevu svojho rodiska?
Tri až štyrikrát do roka. Vždy sa snažím prísť v auguste. V OBSE sa totiž počas tohto mesiaca nepracuje, máme prázdniny. Vtedy obvykle v rodičovskom dome strávim dva týždne. Stretnem sa s priateľmi, idem si s nimi zahrať tenis, navštívim známych z detstva. Na Oravu ale prichádzam aj pri iných príležitostiach, napríklad takých, ako je otvorenie kaplnky na hrade.
Akú úlohu vo vašom živote zohrával a zohráva Oravský hrad?
Hrad je dominantou obce a vždy bol súčasťou života každého Oravskopodzámčana. Aj na opravenú kaplnku, ktorú teraz po rokoch sprístupnili verejnosti, si spomínam ešte z čias, keď sme na hrad chodili ako študenti. Vtedy sa jeho prehliadka začínala práve v kaplnke.
Cudzinci sú naším hradom uchvátení, čo vaši kolegovia v zahraničí, poznajú pýchu Oravy?
Mnohí mi možno aj trochu závidia, že pochádzam z takéhoto pekného kraja. Keď môžem, tak všetkých svojich známych a priateľov beriem so sebou do Podzámku. Eduard Kukan zorganizoval minulý rok návštevu Oravského hradu spolu s veľvyslancami a môžem povedať, že som v tom mal trochu prsty aj ja.
Priblížte nám roky budovania vašej kariéry po tom, ako ste odišli z rodnej dediny.
V osemnástich som odišiel študovať do Bratislavy. Potom som strávil štyri roky na štúdiách medzinárodných vzťahov v Moskve. Keďže som ale po ukončení školy nemohol v tejto oblasti pracovať, robil som v bratislavskej Tesle. Po roku 1989 som pôsobil na Úrade vlády SR ako šéf diplomatického protokolu. Na toto obdobie si spomínam veľmi intenzívne, pretože sme v tom čase v našej krajine privítali množstvo vzácnych návštev. Mal som možnosť stretnúť sa s významnými osobnosťami vtedajšieho spoločenského a politického života. K najväčším zážitkom nesporne patrí stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II., Margaret Thatcherovou či Helmutom Kohlom. Potom som robil na veľvyslanectve vo Švajčiarsku, v rokoch 1998 až 2002 som bol zástupcom bilaterálneho vyslanca vo Viedni. Druhým najintenzívnejším obdobím mojej kariéry bolo moje pôsobenie na poste riaditeľa kancelárie ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana. Pracovať pre neho bol obrovský zážitok, pretože je to skvelý človek. Veľa som sa od neho ako kvalifikovaného diplomata naučil. No a od februára minulého roka som na súčasnom poste veľvyslanca pri OBSE vo Viedni.
Čím vás diplomacia a medzinárodné vzťahy „dostali“?
O medzinárodné a diplomatické vzťahy som mal záujem už od gymnaziálnych čias. Je to totiž zvláštna oblasť, v ktorej je potrebné hľadať riešenia cez komunikáciu. Silové riešenia sú až na poslednom mieste. Všetko, čo tomu predchádza, je komunikácia a snaha o hľadanie východiska dohodou. Toto mi je blízke ako človeku, pretože násilie nemám rád.
Ako človek pôsobiaci v medzinárodných vzťahoch musíte byť zdatný v cudzích jazykoch, koľko ich ovládate?
Ovládam angličtinu, nemčinu a ruštinu, dohovorím sa aj francúzsky a maďarsky.
Na čo sa tešíte najviac, keď prichádzate na Oravu?
Na zázemie, ktoré tu na mňa vždy čaká. Keď sem prídem, stretávam tu ľudí, ktorých poznám, a ktorí poznajú mňa. V živote každého človeka je veľmi dôležité, že sa má kam vrátiť.
Majú vaši synovia rovnaký vzťah k Orave?
Chodievajú síce na Oravu som mnou na dovolenky, ale že by mali k Orave nejaký výnimočný vzťah, to som u nich nepostrehol. Pri kočovnom spôsobe života, aký vedieme, sa to ani nedá, byť viazaný na jedno miesto. Údel diplomatov je v tomto smere ťažký. Moje deti mali úplne iné detstvo ako ja. Nie sú fixované na jedno miesto, kde by sa stále vracali. Dávam si to tak trochu za vinu.
V akom zmysle?
Ako som už povedal, robiť diplomata má aj svoju tienistú stránku. Keď meníte pôsobisko každé dva, tri roky, je dosť ťažké vypestovať si k určitému miestu vzťah. Zvonku síce rodina diplomata môže vyzerať lákavo, ale keď to človek prežíva zvnútra, teda ako člen tej rodiny, nie je to také jednoduché. Preto je v tomto prípade dôležité mať pevné zázemie a rodinu, ktorá za mnou stojí, manželku, na ktorú sa dá spoľahnúť.
Spomínali ste, že vaši synovia mali úplne iné detstvo ako vy. Ako sa teda vysporiadali s neľahkým údelom detí diplomata?
Naši najstarší synovia začínali vo švajčiarskych školách s tým, že po francúzsky nevedeli nič. S manželkou sme vtedy boli mladí a nijako zvlášť sme to nevnímali. Vraveli sme si, že sa jazyk rýchlo naučia. Ale teraz pri najmenšom šesťročnom synovi to bolo iné. Išiel do rakúskej škôlky s tým, že tiež nič nevedel. A až ako starší človek som si uvedomil, aká je to pre dieťa dramatická situácia. Byť v cudzom prostredí, kde nevie nič povedať a ani nerozumie iným. Takže tie naše deti to naozaj nemali ľahké.
Ste svetobežník a preto môžete porovnávať. Čím sú podľa vás Oravci výnimoční, v čom je ich devíza oproti iným?
Oravci sú veľmi húževnatí a priami a zároveň i sebavedomí a hrdí. Keď niečo vedia, tak si za tým stoja a bránia si to. Som rád, že mnoho ľudí z Oravy sa vo svete prejavilo ako odborníci a charakterní ľudia, na ktorých sa dá spoľahnúť. A to je veľmi dôležité.
Autor: aš