„Nikde inde na Slovensku vtedy nepršalo, tam áno, tam bol ten spád. Už si presne na všetko nespomínam, len viem, že najprv pršalo a ke vyšlo slnko, šli sme sa opaova. Zhodou okolností som pôsobil v okresnej radianej skupine. V tom období sme naozaj namerali zvýšenú rádioaktivitu, ale nepripisovali sme tomu nijaký význam. Mysleli sme si, že nám zlyhali prístroje. Dokonca sme si z toho uahovali, zábavné to ale napokon nebolo. Nikto nám ni nepovedal. Že sa nieo stalo, som sa dozvedel až o mesiac neskôr, ke som sa z cvienia vrátil domov,“ spomína Dolnokubínan a hne prechádza na to najhoršie: „Z ôsmich udí, ktorí sme vtedy na cviení vo Vekom Krtíši boli, sú už štyria mtvi. Ja som po roku dostal rakovinu štítnej žazy, museli ma dva razy operova. Ostatných, ktorí prežili, som moc nepoznal, ale viem, že jeden z nich dostal rakovinu kože.“
Neskoršie lekárske vyšetrenia pánovi M. nepotvrdili, že jeho rakovina štítnej žazy bola spôsobená rádioaktivitou, spôsobenou explóziou jadrového reaktora v ernobyli. On je však presvedený, že i ke nie celkom, tak aspo iastone sa pod u podpísala. „V rodine sme nikdy rakovinu štítnej žazy nemali. A viem, že množstvo udí zasiahnutých rádioaktivitou z ernobyu ochorelo práve na štítnu žazu. Je pravda, že dlho som robil aj na rizikovom pracovisku, kde som prichádzal do styku s rakovinotvornými látkami. Ale nikdy mi nikto nepotvrdil, i to bolo z tejto práce, alebo vplyvom ernobyského nešastia.“
Autor: aš