Pokojný večer. Staršia dcéra sa zavrela do svojej izby, určite chvíľu čítala, teraz už spí. Mladšia spokojne odfukuje v postieľke pri nás. Mňa tiež premáha spánok v manželovom náručí. Je fantastický. Ako odišla naša Mirka, vie, že potrebujem istotu jeho objatia. Inak neviem zaspať. Noc prešla do skorého rána. Neľudský rev. Neskutočné decibely neľudského revu! Čo sa robí? Od strachu neviem nájsť vypínač nočnej lampy. Konečne! Svetlo. Odrazu vnímam súčasne dva obrazy na dvoch rôznych miestach našej spálne. Prvý obraz: Janka sedí v postieľke, oči plné strachu. Druhý obraz: manželovým telom lomcuje neznámy záchvat. Neskutočne kričí, potom pevne zovrie zuby, zasekne medzi ne jazyk. Krváca. Oba obrazy súčasne. Nie prvý, druhý. Súčasne. „Zuzkáá, poď po Janku, vezmi ju k sebe! Rýchlo!“ volám a zároveň sa snažím ockovi uvoľniť zuby. Nejde to. Pohryzie aj mňa. Janka je preč, manželov záchvat pomaly povoľuje. Celé telo sa vymaní z kŕča, on uvoľní tvár. Nenaučila som sa nikdy žiadnu modlitbu, no teraz mám pocit, že sa prvýkrát v živote modlím. V duchu vyslovujem slová prosby za manžela. Kľačím pri ňom na posteli, srdce mi bije ako splašené vtáča a ... a vidím jeho oči! Otvoril ich, vracali sa akoby z veľkej diaľky. Taký čistý, nechápavý pohľad. Taký krásny, chlapčenský pohľad. Nie pohľad zrelého muža, ale pohľad presvietený nevinnosťou, nádhernou čistotou. Dodnes vidím tie oči.
Rakovina znovu zamotáva život
Udalosti nabrali ukrutne rýchle obrátky. Nemocnica – po čo ste sem prišli, s jedným záchvatom sa predsa nechodí do nemocnice, poď, Milanko, pôjdeme domov, počkajte, pozriem sa na neho. Bože, aj lekári sú len ľudia so svojimi dobrými i horšími dňami. Či som to len ja tak precitlivená?
CT vyšetrenie, množstvo iných vyšetrení, odbery krvi, rozbory. Manželova nekonečná trpezlivosť, jemný humor, čertovské iskričky v jeho očiach. Iskričky v jeho očiach. Jeho oči. Oči opité. Z čoho? Preboha, z čoho, Milanko? „Čo sa stalo, Milanko?“ „Nič. Seďte tu pri mne a rozprávajte, čo nové doma,“ objíma sediac v nemocnici na lavičke jednou rukou Janku, druhou mňa. Jeho prsty ma pevne držia. Čosi nie je v poriadku. Má opité oči. Z čoho? „Idem za ošetrujúcim lekárom“ vyhŕknem. „Nie, nechoď! Rozprávaj!“ „Janka ti porozpráva. Hneď som naspäť,“ rozhodne sa vymaním spod jeho ochranného krídelka ruky.
Manžel má rakovinu! Nádor na mozgu! Veľký! O dva dni ho prevezú na neurochirurgiu do Banskej Bystrice. Štatistické údaje: po roku 2000 príčinou smrti každého druhého človeka na Slovensku bude nejaký druh rakoviny. Blbá myseľ, odkiaľ si to vyhrabala? Čo ma je po štatistike?! Môj Milanko má rakovinu! ...každý druhý človek. Hnusná choroba, nezaplatili sme ti už dosť veľkú daň? ...každý druhý človek!
Komplikácie po operácii
Mám pocit, že stojím v tej istej rieke bolesti, strachu, neistoty ako pred rokmi. Trasie sa mi zem nohami. Priam fyzicky cítim jej nakláňanie a nikde, nikde nemám istotu. Tak som verila v našu rodinu, v naše šťastie a teraz sa mi všetko rozpadá, všetko sa mi mrví a ja sa len bezmocne dívam.
Prvá manželova operácia mozgu, nádor bol veľký, krvácanie do mozgu. Druhá operácia, ďalšie komplikácie. Dlhé hodiny na jednotke intenzívnej starostlivosti. Môžem sedieť pri jeho posteli celé dni, ba aj dlho do noci. Bojím sa však, že mimo nemocnice prestanem ako človek fungovať. Ale v nemocnici sa s manželom rozprávam. On spí a ja meliem jazykom. Viem, že ma počuje. Cítim totiž veľmi jemné stisky jeho prstov. Lekár síce vraví, že to nemôže byť, ale ja ich naozaj cítim. Občas mi končekami prstov stisne ruku. A mne znovu vysychá v ústach od rozprávania. Znovu nevnímam deň ani noc. Znovu zabúdam na všetko, čo sa deje doma.
Aspoň na chvíľu domov
Veľká vizita. Lekári však nevchádzajú do izby, kde leží manžel. Stoja na chodbe pred dverami a ticho rozprávajú. Cez sklenené dvere chodby vidím ich nerozhodnosť. Okamžite sa rozhodujem. Idem k nim – sestrička ma chce zastaviť - nechajte ma, prosím – a prekvapeným lekárom oznámim: „S dcérami sme sa dohodli, že si manžela zoberieme domov.“ Cítim ich úľavu. Len jedna doktorka ma upozorňuje, čo všetko sa skrýva za týmto rozhodnutím: „Pri manželovi budete musieť byť stále, potrebuje dvadsaťštyrihodinovú opateru, na všetko postupne zabudne, možno bude k vám zlý, treba ho kŕmiť, robiť osobnú hygienu, môže to trvať dlho alebo...“ Už sme sa rozhodli, berieme si ho domov.
Pomôže naša láska?
Manžel doma pookrieva. Pohľad má stále prázdny, ale je spokojný. Veľa spí a veľa rozpráva. Varím mu to, čo má rád, kŕmim ho. Úplne je odkázaný na našu pomoc. Pre oboch z nás je to nová situácia, ale obaja cítime nežné puto, ktoré nás spolu drží. Všetko okolo manžela robím s láskou a on sa mi rovnako odpláca, občas mi niečo pekné pošepká. Aj napriek katastrofálnej vážnosti jeho stavu vnímam obrovskú silu našej lásky. Cítim ju v sebe, v miestnosti, kde sa nachádzame, v celom našom byte. Sedí v našich srdciach, napĺňa každú čiastočku vzduchu okolo nás, jemne sa stelie všade-všade. Som nesmierne rada, že je sme všetci doma.
Aj obloha so mnou plače
Pohoda a spokojnosť netrvá dlho. Týždeň. Manžel upadá do kómy. Privolaný lekár konštatuje prichádzajúcu smrť a pretože manžel má problémy s dýchaním, navrhuje odvoz do nemocnice. Neviem sa rýchlo rozhodnúť. Jeho ťažký dych rozhodne. Potrebuje odbornú pomoc lekárov. Večer ho prevážajú do Liptovského Mikuláša. Idem s ním. Držím ho za ruku a strašne sa bojím. Viem, že sa nemám báť, ale strach z nasledujúcich chvíľ ma ochromuje. Nevládzem ani rozprávať. Len pohľadom hladkám jeho tvár a cítim sa mizerne.
Manžel ostáva v nemocnici, ja vraj nemôžem byť pri ňom. Prečo?! Kam mám ísť? Viem, mala by som ísť domov, ale ako? Ako zas pozrieť našim dievčatám do očí a povedať im, že ocko odchádza? Sedím na obrubníku chodníka pred mikulášskou nemocnicou. Obloha plače. Jej jemné slzy mi zmáčajú sklonenú hlavu, chrbát. Cítim sa neskutočne bezmocne, rúca sa mi celý svet.
Pokojne a tichučko
Celú noc a celý deň, kým môj najmilší leží v kóme, mi beží v pamäti film nášho života: dvadsať rokov od svadby, narodenie dievčat, všetky krásne chvíle i starosti, ktoré nám život priniesol. Za všetko ďakujem. Znovu preciťujem každý manželov dotyk, každý jeho pohľad. Ďakujem za lásku, ktorú som dostala. Prosím o odpustenie, ak som niekedy nechtiac ublížila. A nad ránom po telefonickom rozhovore so sestričkou z nemocnice, v ktorom som sa dozvedela, že ocko ťažko, veľmi ťažko odchádza, som sa rozhodla poprosiť našu Mirku: „Pomôž, prosím, ockovi, Mirka, prejsť do iného sveta. Nech necíti strach, bezradnosť. Povedz mu, nech sa neviaže na nás. Podajte si ruky a v pokoji choďte svojou novou cestou. Tebe, Milanko, vraciam sľub, ktorý si mi dal. Už ťa nič ku mne neviaže. Teraz choď s Mirkou, ja sa postarám o naše dievčatá tu. Mám ťa rada, vďaka za všetko. Prosím, choď.“
Pozriem na hodinky. Je deväť hodín dvadsať minút v nedeľu ráno. V nemocnici umrel na rakovinu môj manžel. Pokojne, tichučko.
Autor: li