Prvá dáma šľahačky a marcipánu

as príprav svadobných hostín, na ktoré chodievala vypomáhať kuchárkam. Základy pečenia rozličných dobrôt odpozorovala od nich. Avšak až roky praxe a záujem o výrobu sladkostí ju korunovali na jednu z najlepších cukrárok dolnej Oravy, bez ktorej sa v okolitých dedinách nezaobišla ani jedna svadba.

„Bolo to také moje hobby popri zamestnaní,“ hovorí 66-ročná dôchodkyňa. Známe sa stali predovšetkým jej torty. „Kedysi sa piekli len klasické torty, v tvare srdca, knihy, podkovy alebo okrúhle. Neskôr som sa ale nechala inšpirovať rôznymi časopismi a trúfla som si i na náročnejšie veci.“ K najpozoruhodnejším určite patria tortový kostol a garáž. Kostol pani Alžbeta vyrobila pre istý mladomanželský pár z Medzibrodia. „Začala som ho robiť dobré dva týždne dopredu. Kostol som zhotovila z oblátok a marcipánu. Najprv som vystrihla oblátku do požadovaného tvaru, jednotlivé diely som zošila a zlepila. Kostol som vyzdobila marcipánom, z ktorého boli aj mladomanželia, koberec v kostole a všetko ostatné. Celý som ho potom už len položila na pripravenú tortu.“ Rovnako do najmenších detailov prepracovanú tortu v tvare garáže venovala šikovná cukrárka svojmu susedovi k päťdesiatim narodeninám.
„Chcela som ho prekvapiť. Vedela som, že má rád autá a rád chová holuby. Tak som mu vymyslela garáž, autíčko, ktoré vezie číslicu päťdesiat, pri garáži sú aj holúbky, ktorým som zas namiesto zŕn nasypala farebné cukrové guličky. Garáž je opäť z oblátok, zvyšné časti z marcipánu.“ V oboch prípadoch oslávenci tortu zjedli a netradičné ozdoby z nej, teda kostol a garáž, si odložili na pamiatku. Za špeciálne torty si pani Alžbeta nikdy nepýtala skutočnú peňažnú hodnotu svojej práce, vzala iba to, čo jej objedávatelia dali. Len samotný materiál na výrobu tortového kostola stál vyše 650 korún a keby si mala k tomu prirátať ešte aj sumu za prácu, celková cena torty by stúpla poriadne vysoko. Nedostatočné finančné ohodnotenie však pani Alžbete nevadilo, pretože cukrárčina ju bavila.

Postupne ľudia začali pred najímaním si kuchárok a cukrárok na prípravu svadobných hostín uprednostňovať skôr kúpené zákusky a torty. Je to pohodlnejšie a lacnejšie. „To bol doma týždeň humbug. Kuchárkam bolo treba navariť, postarať sa o ne, dať im aj niečo vypiť... Ako začali vo veľkom piecť napríklad tu v učilišti, väčšina žien si koláče dávala piecť tam. Odpadla im tak časť povinností. Keď sa môj syn ženil, aj ja som si už zákusky dala napiecť,“ vysvetľuje A. Šaligová, ktorá dnes pečie už len príležitostne. „Prestalo ma to baviť. Ruky som si necítila z toľkého miešania plniek, a čo som sa v kuchyni nastála! Pred zdobením tort som vždy ochorela, dostala som migrénu z vyčerpania.“

I pani Alžbete ako skúsenej cukrárke sa neraz stalo, že jej nevykyslo cesto, alebo sa jej „sekla“ plnka či zničila poleva. Nepodarky často končili v nádobe pre prasatá. Dlhoročnou skúsenosťou ale prišla na vlastné recepty a také spôsoby pečenia, ktoré jej v kuchyni zjednodušili a urýchlili prácu. „Napríklad taká príprava piškótového cesta. Väčšina gazdiniek začína pri jeho výrobe s miešaním žĺtkov. Tento spôsob ale dlhšie trvá a viac sa pri ňom namiešajú. Ja mám piškót za tri minúty na plechu. Najprv vyšľahám z vaječných bielkov sneh, najlepšie ručne, pretože elektrický mixér ich nikdy tak dobre nevymieša, do snehu vsypem toľko lyžičiek cukru, koľko som dala bielkov, pridám žĺtka, múku, vymiešam to spolu, a už aj cesto vylievam na plech,“ radí Alžbeta Šaligová.