Článok pokračuje pod video reklamou
„Vitanovú, ale aj Liesek, Trstenú a mnoho ďalších dedín na Orave vojna kruto zasiahla. V niektorých častiach nezostal kameň na kameni, len zhorenisko, trčiace zuhoľnatené trámy, zdúvajúce sa telá uhoreného dobytka. Čo zostalo stáť, nieslo stopy delostreleckej a guľometnej paľby. Dnešné deti nemajú o tom ani tušenia. A my im to akosi zabúdame pripomínať. No istý múdry človek raz povedal, že národ, ktorý zabudol na svoju minulosť, musí si ju prežiť znovu - a od toho nech Boh naše deti uchová!“ rozpráva Ján Božek. „Ľudia ako ja už pomaly vymierajú, no to, aby sa neopakovali chyby minulosti, by mali budúcim generáciám vštepovať učitelia v školách, ale aj osobnosti verejného života. Pripomenúť si pamiatku padlých či výročie skončenia druhej svetovej vojny nie je hanba, hanba je skôr na to zabudnúť! Aj keď si mnohí tieto pietne oslavy spájajú s totalitným komunistickým režimom, nie je to tak, porážka fašizmu bola víťazstvom dobra nad zlom. Zúčastnil sa jej celý svet a bolo to pre celý svet,“ zdôrazňuje Ján Božek.
Aj oficiálne zdokumentovaná história potvrdzuje, že obce hornej Oravy si prežili počas frontových dní hotové peklo. Front sa priblížil z Poľska cez Suchú Horu a Hladovku 29. januára 1945. Obyvatelia Hladovky a Vitanovej boli povinne evakuovaní. Jedni išli do Liesku či Čimhovej, iní do poľského Chyžného, Tichého a Vitova – peši i na vozoch. So sebou pobrali, čo sa dalo: poživeň, periny, krm pre dobytok... A pomedzi nich padli delostrelecké granáty z oboch nepriateľských línií. Začiatkom februára sa frontová línia ustálila od Habovky cez Skorušinu po hrebeni na vrch Polianok, Vygrany, Čimhovskú Čerchľu, popred Čimhovú (od Vitanovej) na Kolomažiarky (popred Lieseckú železničnú stanicu od Vitanovej) smerom na Jamborské, Jedliny a ďalej poza Bobrov až pod Babiu horu. Sovietske vojská sa pohli od slovensko-poľskej hranice a začali oslobodzovať Oravu až 28. marca. Kým sa dostali až na križovatku Liptova, Oravy a Turca v Kraľovanoch, zviedli ťažké boje takmer o každý kilometer. Pri bojoch o Brezovicu a Trstenú mali proti sebe aj nemecké tanky. Popolom ľahol Liesek, vyhorel takmer do základov. Keď sa Rusi blížili k dedine, Liesečan Matej Vrabec-Suchý na priedomí vyzeral, či medzi nimi neprichádza jeho syn. Už sa však nikdy nedozvedel, že syn padol na Dukle, nedočkavého otca na priedomí zastrelil maďarský vojak. Tragédia bola dovŕšená tým, že telo zastreleného Mateja napokon zhorelo do tla po tom, ako vzbĺkla drevenica, v ktorej ho rodina uložila do truhly. Tridsiateho marca horela Trstená, od 1. do 3. apríla zhorelo v ťažkých bojoch 90 % Námestova.
Oficiálna história to presne zaznamenáva, no málokedy hovorí o pocitoch, s akým vojnové udalosti prežívali civilisti, ktorí v evakuovaných dedinách zostali.
Dnes 82-ročná Mária Ondríková, rodená Dreveňáková nikdy nedokáže zabudnúť na 29. marec, keď jej „nad hlavou“ horela dedina a ona privádzala na svet svoje druhé dieťa - syna Štefana.
„Bývali sme celkom na kraji dediny, len 50 metrov od nášho domu bola rozostavená batéria nemeckých kanónov. Keď prichádzali od Čimhovej Rusi, chlapi v dedine sa potešili, nikto nečakal, že pri bojoch bude zničená skoro celá dedina, dúfali sme, že front prejde rýchlo. Aj u nás v dome bývali Nemci, 30 chlapov celých 9 týždňov. My sme bývali v pivnici. No nikdy nám nič nevzali, môjho prvorodeného Viktora mali veľmi radi - mal dva roky a začínal rozprávať, vojaci sa zabávali, keď rozoznával že „to sú Memci a to Husi“. V ten deň, keď sa už strieľalo, Nemci sa v našom dome zabarikádovali. Keď nemecké delá prvýkrát vystrelili, hneď vyleteli všetky okná na chalupách, aj na našej. A neprestávali... No ja som cítila, že prišla moja ťažká hodinka. Synka som preto odviedla do susedstva a ja som sa pobrala k svojej babke, liečiteľke Márii Dreveňákovej. Bola to hrôza - cestou som sa takmer brodila v krvi, všade okolo cesty ležali mŕtve telá vojakov aj zvierat, medzi nimi som zazrela rozsypanú kopu peňazí, ani neviem, čo za mena to bola. Keď som prišla k babke, už bol najvyšší čas, dieťa sa dralo na svet. Zaviedli ma do pivnice, babka sa o mňa postarala. Neďaleko mňa ležala prasnica s čerstvo oprasenými mladými, vonku bili zápalné gule, vo dvore horeli zadné stavy a okolité drevenice, počula som, ako Rusi - babka im dala pálenky - oblievajú okná na babkinom murovanom dome, aby sa nechytil horieť aj ten... Len čo dieťa prišlo na svet, brala som sa s ním preč, strašne som sa bála, že v tej pivnici zhoríme. Chcela som aj s malým zájsť do Červeňov, za vodu, po nohách mi tiekla krv, bola som slabá... Aj tak ma Boh zachoval pri živote, mňa aj malého Štefana. Rusi nás všetkých vyhnali na pole, tam sme museli prečkať najhoršie. Pred našimi očami zhorela takmer celá dedina. Ku večeru z nej bolo len zhorenisko, z hŕby popola trčali len trámy. Zomrelo tu množstvo vojakov oboch armád, traja Liesečania, zhorelo 240 domov zo všetkých 304, ďalších 20 domov bolo rozstrieľaných. Ženy aj chlapi plakali, zalamovali rukami, niektoré okolo mňa už nevedeli, či plačú pre tú hrôzu, či nado mnou. V celej dedine zostalo iba 46 domov. Večer som sa vrátila k babke Dreveňáčke... Celé roky som sa z toho spamätávala. O päť rokov, keď som mala priviesť na svet tretie dieťatko, ono si tú hrôzu odnieslo - narodilo sa mŕtve. Babka mi povedala, že po predchádzajúcom strašnom pôrode som si odniesla takéto strašné následky.“
V dňoch, kedy sa my toho roku tešíme veselej Veľkej noci, pred 61 rokmi, sa vracali do svojich domovov tunajší evakuanti. Naskytol sa im hrozný pohľad hlavne na vypálené dediny: Hladovku, Vitanovú, Liesek, časť Tvrdošína, Brezovicu, Zábiedovo, Osadu, Hámre, Bobrov, Ústie, Slanicu, časť Mutného. V horiacich domoch našlo smrť niekoľko stoviek Hornooravcov. Nemci povyhadzovali do vzduchu všetky mosty cez rieku Oravu, i železničnú trať od Kraľovian až po Suchú Horu.
