vnych členov a pripravuje svoj prvý snem. Zaujímavosťou je, že Obec Goralov môže zastrešovať nielen slovenských goralov, ale aj poľských, ktorí sú s našimi nerozlučne spätí osobitou vlastnou kultúrou - zvyklosťami i jazykom.
Nápad založiť autonómnu Goralskú republiku sa zrodil na tradičnom stretnutí rodu Pisarčíkovcov v Oravskom Veselom. V tejto goralskej obci sa každoročne stretávajú potomkovia rodín, spojených s menom Pisarčík a pochádzajúcich z oravského a spišského Zamaguria. Prichádzajú sem doslova celé „rodinné klany“ od pradedov až po pravnukov. Tí 26. júna 1998 vypracovali program, podľa ktorého úderom polnoci Nového roka 2000 vyhlásil „bača“ Goralskú republiku, siahajúcu od severného Sliezska v Poľsku až po tureckú dedinku Goralov. Sformovala sa vláda na čele s bačom, valachmi, honelníkmi... Bačom sa stáva autor nápadu PhDr. Viktor Pisarčík z Ružomberka, rodák z Oravského Veselého, prakticky na jeden deň v týždni a duchom na 365 dní v roku Oravec a Goral. Vo chvíli založenia republiky však pri ňom stáli aj ďalší známi Oravci: riaditeľ Oravskej knižnice A. Habovštiaka Milan Gonda, riaditeľ Oravského osvetového strediska Miroslav Žabenský, niekdajšia riaditeľka OOS Oľga Žabenská, Bohumil Vojtas či Milan Galanda. Všetci spoločne dopracovali myšlienku založenia občianskeho združenia, riadne registrovaného na slovenských úradoch. Súčasťou Goralskej republiky i občianskeho združenia však nemusia byť len goralské obce, ale aj tie, v ktorých sa nachádza a žije čo len jeden goral. Funkcionári a vláda Goralskej republiky si neschvaľujú odmeny, plácou im má byť (podľa vlastnej Ústavy) jeden črpák žinčice pri návšteve ktoréhokoľvek salaša na území republiky.
„Svoje kráľovstvá majú valasi na Morave či Záhoráci na Slovensku, prečo nie my?“, zdôvodňuje vznik Goralskej republiky Viktor Pisarčík. „Naším občanom a členom občianskeho združenia môže byť každý, kto goral pôvodom, ale aj každý, kto sa ku goralskej tradícii a kultúre hlási. Sme jedinou republikou, ktorá neeviduje počet svojich obyvateľov. Evidujeme - v občianskom združení - len tých, ktorí majú záujem o korešpondenciu a vzájomné stretnutia na tradičných kultúrnych i rodinných stretnutiach - musíme vedieť, kam im rozposlať pozvánky...“ Podľa čoho spoznáme, že je niekto goral? „Sú to ľudia, ktorých život privykol na ťažkú prácu, lopotu v skúpom prostredí hôr. Preto sú aj tvrdí, nezvyknutí maznať sa. Ja sa napríklad vôbec nepamätám, že by sme sa s mamou niekedy bozkávali, iba ruku som jej zvykol bozkať, keď sme sa lúčili...“ Goralčina je vraj jediným jazykom na svete, ktorý nepozná slová pre horúce vyznanie lásky. „Ja to možné, ale veru, to som nevedel ani ja! Ale ako premýšľam, tak premýšľam - a nenachádzam. Prinajlepšom „mám ťa rád“. To bude asi tým, že gorali nikdy neboli priatelia dlhých rečí, vždy sa mali radšej k činu,“ usmieva sa Viktor Pisarčík.
Od recesie však prichádzame aj k vážnejším otázkam: Čo je poslaním občianskeho združenia Obec Goralov, ktoré má záujem o prijímanie nových členov? „Chceme v prvom rade napomáhať uchovaniu, ochrane a propagácii hodnôt goralskej kultúry, jej rozličných prejavov a foriem, ale aj podporovať a vytvárať podmienky pre jej ďalší rozvoj. Naším zámerom je tiež spolupracovať s podobne zameranými subjektmi na Slovensku a v zahraničí, vydávať publikácie, budovať vlastný goralský archíva pomáhať pro budovaní regionálnych múzeí tradičnej ľudovej kultúry.“