Článok pokračuje pod video reklamou
Jednoducho povedané, tieto posty by mali zastávať osobnosti. Tieto si však národ musí vychovať. Minulosť dokazuje, že každá osobnosť vyrástla vďaka vzdelávaniu a vernosti Božiemu zákonu.
Človek na to, aby verne zastával svoje povolanie, potrebuje patričné vedomosti, ktoré mu dodávajú rozhľad i schopnosť komunikácie s inými. Potrebuje morálne zásady, ktoré ho vedú k správnym a spravodlivým rozhodnutiam. K týmto hodnotám človeka vždy privádzalo školstvo a náboženstvo. Škola dávala človeku vedomosti, učila ho sebadisciplíne, kým náboženstvo, hlásané Cirkvou, pripravovalo človeka k statočnosti vďaka morálnym hodnotám. Tie stanovili nie ľudia vzájomnou dohodou, ale Boh.
Boh každému človeku v pozemskom živote dal určité povolanie, v ktorom môže byť osobnosťou. Je to povolanie otca, matky rodiny, kňaza, v zamestnaní robotníka či riadiaceho pracovníka. Nech už je naše povolanie ktorékoľvek, žiada sa od nás, aby sme boli osobnosťami: otec a matka voči deťom, manželia voči sebe navzájom, kňaz voči veriacim, riadiaci pracovník voči svojim zamestnancom. Tu všade však zisťujeme, že osobnosti nám často chýbajú, ba mnohokrát ich v národe niet. Prečo?
Dve inštitúcie, ktoré sa o rast osobnosti celé stáročia starali - škola a Cirkev - sú dnes úmyselne znehodnocované neúctou. Zo škôl sa vytráca úcta k vyučujúcim zo strany žiakov. Vládne v nich často nenávisť voči poriadku, bez ktorého sa škola stáva zberným táborom mládeže na vyplnenie dopoludnia. Rodičia kriticky neprešetria, či dieťa, ktoré ich často klame, má skutočne pravdu. Tak neuvážene potupia učiteľa a nabúrajú jeho autoritu v očiach dieťaťa. Tým, že sa nabúra disciplína v škole, oslabí sa sila vzdelávania. V škole, kde nevládne poriadok, trpia žiaci, ktorým záleží na vzdelávaní. Ak sa im vzdelanie nedá v plnej miere so všetkým, čo k nemu patrí, je vážne nabúraný krok k rastu ich osobnosti.
Druhou inštitúciou je Cirkev. Ak jej predstavitelia varujú pred určitým zlom v spoločnosti, zaútočia na nich mnoho ráz iróniou niektoré média, podávajúce úmyselne polopravdu, alebo aj sami veriaci, ktorí svoje šťastie vidia vo falošnej ponuke Zlého: „Rob, čo chceš, to Boh sa bojí, že budeš, ako On.“ (Por. Gn 3,5) Prečo by nám mala rozkazovať Cirkev, veď je demokracia. Zabúdajú, že Cirkev je len tlmočníkom Božej pravdy, ktorá tak varuje človeka pred nešťastím, ako varuje vodiča tabuľa obmedzenej rýchlosti na nebezpečnom úseku. V slobode ju nemusíme rešpektovať, ale zato nesieme aj dôsledky.
V týchto dňoch slávime najvážnejšie sviatky nášho kresťanského náboženstva. Nájdime si čas v tichu kostola či svojej izby na zamyslenie: Ako zastávam svoje povolanie? Máme každý svoje. Chcieť sa obohacovať novými a dobrými znalosťami je našou povinnosťou až do smrti. Majme veľkú úctu k vzdelávaniu a škole. Vo svete plnom zmätkov sa nedá obstáť bez jasnej pravdy a tú nám priniesol Kristus. Za túto pravdu zomrel a svoje Božstvo dokázal zmŕtvychvstaním. Túto pravdu nám ohlasuje Cirkev. Aj oni nám pomáhajú, aby sme sa stávali osobnosťami pre svoje povolanie, ktoré nám má na konci vyslúžiť večnú spásu.
