Pán exminister!
Môj bývalý žiak mi poslal Váš list, ktorý ste poslali na jeho osobnú adresu do gymnázia, kde toho času robí zástupcu riaditeľa školy. Ide o jeden z najznámejších listov na Slovensku. Je to jediný list, na základe ktorého po prvýkrát od 1990 odvolali z vlády ministra. Hľa, demokracia v praxi stredoeurópskeho štátu.
Som dôchodca, učil som 46 rokov, stále mám kontakt s kolegami aj bývalými žiakmi škôl, kde som učil. Cez mojich žiakov ste nepriamo oslovili aj mňa. Stále sa cítim byť učiteľom. Stále si myslím, že to nie je zamestnanie ale poslanie. Stále si myslím, že žiaden režim v minulosti (ani v súčasnosti) na Slovensku nevedel a nevie oceniť a zaplatiť prácu učiteľa.
Ale po poriadku: 1. Myslím si, že Vám krivdia. Všetci! Ste jediný vysokopostavený verejný činiteľ, ktorý listom (!) oslovil (!) osobne (!) tisícky učiteľov. Nevadí, že nie všetkých. Oslovili ste ich 7001 – tá jednička na konci som ja.
2. Mali by ste dostať štátne vyznamenanie, nie prezidentské odvolanie.
3. Aj keď mám úctu k Vám, myslím si, že kultúrnymi poukazmi ste nič nového nevymysleli. Už pred tridsiatimi rokmi chodili stredoškoláci do profesionálnych divadiel, na výstavy, do filmových klubov, na vystúpenia umelcov treťoradých aj prvoradých, ktorí zavítali na vidiek.
Nepotrebovali kultúrne poukazy – ZRPŠ (rodičia) prispievalo na vstupné, sponzori na autobus, divadlá zlacneným vstupným, alebo si žiaci zaplatili za dopravu z „triednych peňazí,“ ktoré si našetrili. Nikde sme sa neregistrovali. Nikdy sme sa nevychvaľovali tým, že „kultúrne žijeme.“ V divadle sme zisťovali, že na „fronte sprístupňovania kultúrnych hodnôt žiakom“ sme neboli sami. V martinskom divadle vedľa seba často sedeli študenti z Trstenej, Tvrdošína, D. Kubína, Námestova, Ružomberku, Lipt. Mikuláša a pod. Už vtedy, pán exminister, nám „vzdelanie a rozširovanie kultúrneho obzoru mladej generácie nebolo ľahostajné.“
4. Je svätou povinnosťou každej spoločnosti „udržiavať a vyznávať hodnoty, ktoré vytvorili naši predkovia,“ aj dnešná spoločnosť má túto milú povinnosť. Pravdou je, že dnešná spoločnosť na „vyznávanie hodnôt“ peniažky nemá. Ale hovorí o nich múdro, frázuje, frézuje frizéruje, no... neformuje.
5. Vždy vnímam posledné dni marca spojené s Dňom učiteľov. Radšej by som bol, keby naša administratíva od najvyšších ministerstiev po okresné kultúrne štruktúry a mestské odbory školstva vyšli do ulíc miest a dedín a zistili si, na ktoré veľké mená učiteľských osobností sa postupne zabúda. Ich nemá by si zaslúžili aspoň jednu spoločnú pamätnú tabuľu na stene školy, kde pôsobili. Hovorím o mŕtvych, ktorých slová a činy sú v múroch škôl a srdciach ich žiakov. Hovorím to v mene svojich bývalých kolegov. Vy spomínate Karola Korintuša. Ja by som musel spomenúť aspoň tridsať mien, aj tak by som bol nespravodlivý.
6. Ale i tak vám ďakujem. Tých 700 tisíc Sk neplaťte. Ak Vás vyzvú, podajte na Najvyšší súd odvolanie a uveďte zoznam chýb, ktoré urobili vládni i nevládni politici za ten krátky čas, čo ste vo vysokých funkciách pôsobili. Keď už platiť, tak všetci, a – spravodlivo!
V úcte k Vám aj vtedy, keď sa vrátite do stavu „iba“ učiteľského.
