Pre neho tentokrát neveštia nič dobré, pretože sú predzvesťou príchodu jari a pučania zelene. No on vo svojej dielničke ešte nemá dosť nazbieranej liesky, aby mohol sadnúť na „ďadka“, začať štiepať a pliesť koše: zemiakové, na seno, na jablká či cibuľu, alebo hoci aj do obývačky...
„Synovia mi vždy režú liesku, alebo aj chlapci z dediny, to ja už nevládzem. Rezať sa musí na jeseň, keď zhodí lístie, alebo v zime, kým nepučí. Na jar a v lete je lieska plná vody a drevo je „krovkô“, krehké, nedá sa s ním robiť,“ hovorí 78-ročný Anton Pacoň. Ako sme sa dozvedeli v dedine, takýto typ košov tu pletie už len on. „Plietli ešte dvaja, Peter Repôň a Anton Papák, no tí sú už teraz na pravde Božej. Zostal som tu na to sám. Ale už toľko nevládzem, ako kedysi. Za tých 10 - 12 rokov čo pletiem, som už naplietol košov celé stovky. Tu do dediny, ale aj do okolitých dedín,“ obzerá si mimovoľne svoje zrobené ruky. „Raz prišiel jeden pán z Bratislavy, že by tiež chcel lieskový košík. Nuž som sa ho spýtal, na čo to má byť. A on že: Do obývačky, na okrasu! Aj som sa začudoval, ale proti gustu žiadny dišputát - spravil som.“
Poznajúc ceny výrobkov ľudových remeselníkov v obchodoch, pýtame sa na cenu takého košíka. „Ále, väčšinou by každý chcel zaplatiť vatikánskôv menou alebo mi pýtať jedno-dve poldeci v krčne. Inokedy mi dajú za košík stovku, ale aj to sa niekomu zdá primoc,“ vzdychne majster, možno ani nevediac, že za taký košík v obchode pýtajú viac ako trojnásobok - ak tam vôbec košík zo štiepanej liesky zoženiete. No Anton Pacoň si pletením košíkov hlavne vypĺňa voľný čas odvtedy, ako je na dôchodku. Celý život gazdoval, chodil po robotách do Čiech, po celom Slovensku: to robil na stavbe, to zas vo fabrike. „Na staré kolená som si spomenul, ako som sa učil variť a kálať liesku, aj pliesť košíky. Keď som bol ešte ušaté chlapča, okolo desať rokov som mohol mať, prišiel raz sem do bývalej židovskej krčmy chlap, so sebou mal veľké kotly. Aj sme sa ako malí chlapci báli, aj sme boli zvedaví. Nakoniec sme zistili, že to má paráky na liesku. Zajal nás aj liesku rezať, kto chcel, toho naučil ako upliesť košík Čo sa za mladi naučíš, na starosť akoby si našiel - ruky si najprv museli trochu spomenúť, nacvičiť si starý grif, ale potom to už išlo...“
Anton Pacoň pletie výlučne lieskové košíky, priznáva, že sa pokúšal pliesť aj z vŕbového prútia, ale to mu akosi nejde. „To je úplne iný systém, doteraz som mu neprišiel na koreň. No ani som sa príliš nepokúšal, lebo lieskové koše sú pevnejšie, ale aj praktickejšie. Keď sa vám prederavia, dajú sa zaplátať, ako keď gazdiná štopká ponožku. Vyrežú sa poškodené lúče liesky a nahradia sa novými.
V čom spočíva pracovný postup pri tvorbe lieskového koša? „Najprv musíte mať narezanú dobrú liesku. Ja si ju potom, ešte neodkôrnenú, naložím na rúru od kachlí do komína, mám tam na to prirobený špeciálny prípravok z plechu. Poriadne zakúrim a keď začne prehriata a sparená syčať a praskať, odkôrnim ju a narežem na toľko lúčov, na koľko vydá. To záleží od hrúbky. Potom ju postupne „roztváram“ a nožom pekne naštiepam na jednotlivé lúče. Základom dobrého koša je dobrý oblúk, tvoriaci kostru chrbta a rúčku koša. Od jeho veľkosti záleží, aký veľký bude kôš. Potom sa založí dno: najprv osnova, zvyčajne zo 6 lúčov pre boky a na kríž sa prepletie 5 lúčmi. Založí sa výstuž pre rohy, dôrobek, a všetko sa pevne opletie pôrobou. Nakoniec všetko upevním do obrúbka a obtočím umelou páskou. Pôvodne sa aj to robilo lieskou, no umelá páska je pevnejšia a praktickejšia. Aj do pôroby sa môže dať farebná bužírka alebo páska, aby si každý svoj košík spoznal. Dno spevňujem drôtom, aby bolo pevnejšie.“ Na prvý pohľad jednoduché. No nie je to celkom tak. Ako nám povedal Anton Pacoň, aj jeho synovia skúšali pochytiť čosi z tohoto ľudového remesla, no nie a nie sa im to podariť. „Nuž, každý je šikovný na niečo iné, nemôže každý vedieť všetko,“ vzdychne krušetnický košikár.