Ba je tu vyslovená veta, že bolesť, kríž a utrpenie sa vzťahuje na každého jedného z nás. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje.“
Ako paradoxne znejú slová z Evanjelia, ktoré budeme môcť počuť v nasledujúcu nedeľu, a sú tie z najkrajších: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik kto v neho verí, ale aby mal život večný,“ (Jn 3,16) Sú také krásne a plné nádeje, že nie je až také jednoduché a samozrejmé o nich písať a rozprávať.
Nuž pozrime sa, ako nás Boh miloval... Dal nám svojho jednorodeného Syna z lásky a tým daruje človeku sám seba. Ježiš nám prišiel porozprávať všetko, čo počul a videl u svojho Otca. Nazval nás priateľmi, sme bratia a sestry. Zostáva s nami až do konca sveta. Zomrel za nás. Odchádza nám pripraviť miesto, aby sme aj my boli tam, kde je On. Je našou spásou, vykúpením i záchranou. „Spása nespočíva v tom, že človek hľadá Boha na zemi, ale v tom, že Boh hľadá človeka na zemi. A tento Boží zostup do sveta, tvorí dejiny židovského národa. Boh stále zostupuje a rôznymi spôsobmi zasahuje do dejín, vždy len s jedným úmyslom: spasiť a zachrániť človeka. A spása je len tam, kam zostúpi Boh“, tvrdí páter Tomáš Špidlík.
Boh zostupuje skrze svoje slovo, múdrosť a skutky. Nakoniec vstupuje do tohto sveta skrze Ježiša Krista. Kristov život je neustále zostupovanie - do života svojej matky Panny Márie, do jaskyne svojho narodenia v Betleheme, do vôd rieky Jordánu pri krste, do obyčajného všedného života ľudí, k chorým, slepým, mrzákom, hriešnikom, bezdomovcom, chudobným a nakoniec zostupuje do ríše mŕtvych: „Boh tak miloval svet, že neváhal nechať svojho Syna zostúpiť až na dno, t.j. do ľudskej smrti.“ Od tej chvíle Kristus už vystupuje k Bohu. A predsa zostupuje jeho Duch lásky.
Zostupy Krista sa v našom živote uskutočňujú každý Boží deň. Životný partner je v kríze, potrebuje naše pohladenie, kolega v práci požičať tisícku, sused odpustenie za obmedzovanie našej slobody... Do všetkých ľudských problémov a ťažkostí zostupuje Kristus, ktorý nás zjednocuje s tými, ktorí sa majú horšie než my, ktorí potrebujú viac lásky.. A to je veru iná láska, než máme my. Kresťanmi budeme len natoľko, nakoľko si uvedomíme Božiu lásku k nám. Stačí sa pozrieť na Ježiša. Na láske stojí a padá celé naše kresťanstvo. Nie zo zvyku, lebo zvyk je najväčšou tragédiou kresťanstva, ale z horiaceho srdca.
Skúsme na to nezabudnúť. Tým svetlom lásky, ktoré zohrieva, zbližuje, prináša radosť a umocňuje život v jeho čistote i vysokom poslaní, je úžas lásky. Veľmi pekne o tom spievajú Miroslav Žbirka a Marika Gombitová: „Ako víno žiari, chutí ako v ústach med, ak ju nosíš v tvári, krajšej tváre niet“.
Skúsme to žiť a nehanbiť sa za to, že vieme v sebe nosiť horiace ohnisko lásky.
Milí priatelia, želám vám príjemný Boží deň, týždeň a Boh nech vás sprevádza zvlášť v tomto pôstnom období v zdraví, dobrote, pokoji, trpezlivosti a láske.
Autor: Eugen Ďubek, kňaz, Klin