Najviac je takých, ktoré sa nedajú zverejniť. Ľudová tvorivosť stále žije.
Majakovský v oslavnej óde napísal o. i. : „Hovoríme strana, myslíme Lenin, hovoríme Lenin, myslíme stranu.“ To je podobné, ako keď šialený Caligula vyhlásil: „Čo by bola Rímska ríša bezo mňa?“ To je skoro také isté, ako keď známy sukničkár a skvelý panovník Ludvik XIV. zvolal: „Štát – to som ja!“ To je také isté, ako burácanie do mikrofónu na štadióne v Mníchove, keď ideológ Goebels vykrikoval: „Nemecko, to je Hitler, Hitler, to je Nemecko!“ Podobá sa to hlasu Klema Gottwalda počas „odhalenia sprisahaneckého centra“ bandy Rudolfa Slánskeho. Klement vtedy nám, obyčajným, pod ampliónmi stojacim povedal: „Strane verte, súdruhovia! Strana je viac, ako jednotlivec!“
Tieto analógie napadnú človeka, keď počúva predvolebné hlasy, hry a hračičky: „Smer, sociálna demokracia si myslí, že...“ hovorí to líder (či líderka) toho času najsilnejšej strany... „Demokratická strana je sklamaná,“ vyhlásil bývalý minister na kameru preto, že sa nedostal na kandidátsku listinu SDKÚ. Hovoril za seba a myslel tým celú stranu? Koľko má členov? Tisíc? Desaťtisíc? Pravdaže, za seba hovoril: pričlenil sa, zaministroval si, strieľali doňho od pravého i ľavého boku, odstúpil, zlúčil sa s SDKÚ oslavne, čakal v úzadí, nedočkal sa, že bude v popredí. Ešte si pred kamerami zatancoval ľudový tanec „vykrúcanú s nahýňanou“. Taký je život. Nepredvídateľný. Aj v politike, hoci prognostikov máme plný košiar.
Politici sa učia vládnuť. Ide im to ťažko. Sociológovia a politológovia im stále doporučujú sebareflexiu (to sú úvahy človeka samého nad sebou, nad svojimi činmi, prácou, prísahami, vyhláseniami...) Politici by mali rozlišovať veľmi presne a presne sa aj vyjadrovať (lebo všetko, čo povedia, sa zaznamenáva). Mali by povedať kedy hovoria len za seba, kedy za výbor, skupinu, koalíciu, za stranu, ktorá ho tým poverila. Vyhlásiť, že „ strana je sklamaná,“ „strana je rada, lebo...“, „je spokojná,“ „uvažuje,“ „trápi sa nad tým, že...“ to sú barličky stojace na frázovitých nohách. Strana – to sú jednotlivci. Nikdy sa nestáva, že súhlasia všetci. Nikdy nemáme zhodný názor všetci. Ani doma nie, ani na pracovisku nie; ak sme členmi politickej strany, tak ani v strane – nie. Rozhoduje nadpolovičná väčšina. To je demokracia.
Poľní maršali a generáli v rokovacej sále nikdy vopred nevedeli, s čím Fűhrer príde, čo navrhne, čo zmení. Josif Vissarionovič si na zasadnutí byra nechával dôležité rozhodnutia na koniec. Ako zákusok. Bavil sa pritom. A videl na tvárach, ktoré dlhé roky poznal – strach.
Hovoriť svoje názory a vydávať ich za názor všetkých, je najlepšia cesta k totalitnému štátu.
