Maličkosti

Kto ho včera pozeral neskoro v noci? Prečo si nepoukladáš knihy tak, aby si vedela, kde ktorú nájdeš aj poslepiačky? Prečo po tebe musím každé ráno upratovať tento brloh? Prečo nevstávaš polhodinu skôr, aby si všetko stihla? Prečo ti musím každé jedlo prihrievať o štvrtej poobede? To nemôžeš prísť domov skôr, aby sme sa aspoň my dvaja najedli spolu, keď už rodina je ešte aj v nedeľu rozbehaná?
Takto a podobne sa rozčuľuje mama. Keď si konečne sadne k televízoru, aby videla aspoň časť obľúbeného českého seriálu, tak... zadrieme.

Prečo si zase uvarila kel, keď vieš, že ho neznášam? Nemohla si mi uvariť fazuľu s údeným? Prečo si mi oprala košeľu, ktorú rád nosím? Veď vieš, že som ju mal oblečenú iba tri razy! Prečo ma deti nepočúvajú? Prečo nielen tí veľkí, ale aj tí najmenší ma už vôbec nepočúvajú? To ich asi ty proti mne huckáš, nie? Prečo starká poobede spí a v noci baluší, šuchce tými obrovskými papučami a ja sa na to zobudím a potom do rána nespím? Prečo v bytovke oproti nám sused môže fajčiť na balkóne a ja musím ísť von, pred bytovku? Prečo vešiate plienky tak nízko, že sa človek vo vlastnom byte musí zohýnať? Prečo sa ja musím ako posledný dozvedieť, že naša najstaršia zas zmenila frajera? Zuzka, počuješ ma? Koľký frajerkár je to v poradí?
Takto a podobne sa rozčuľuje otec rodiny po celý deň, a keď je v práci tak dotiaľ, kým nezaspí pri čítaní knižky, ktorú číta už druhý rok.
Prečo máš rozšnurované topánky? Prečo si nezaväzuješ topánky? Pozri na svojho otca! Vždy má rozviazané šnúrky! Furt sa ponáhľa. No ty sa nevieš ponáhľať! Prečo si mi nekúpila grahamový rožok? Veď vieš, že také mám najradšej; prečo si mi aspoň jeden nekúpila? Nezaslúžim si aspoň dva? Prečo ma nik nepočúva? Prečo sedíš na mojej stoličke? Prečo ste mi zjedli tú palacinku s tvarohom, čo som si ju na večer nechala? Prečo nerozprávaš so svojou dcérou, keď vieš, že sa trápi? Ty ani nevieš, že sa ti dcéra trápi? Načo potom žiješ, keď nevieš ani to, že sa ti dcéra trápi? Prečo mi nezapnete seriál aj keď driemem? Ako potom budem vedieť, čo sa stalo a ktorý si ju vzal a či si ju vôbec vzal?

Takto a podobne sa rozčuľuje starká. Poväčšine sú to monológy, ktoré hovorí sama sebe. Načo by ich hovorila nahlas, veď ju naozaj, ale naozaj nikto nepočúva.
O stovkách PREČO, ktoré malé i veľké deti povedia a skôr nepovedia ako povedia – by sa dalo písať v ďalších najmenej desiatich glosách.
Všetko sú to maličkosti.
Veľké veci nám unikajú. Napríklad? Napríklad: vypnúť večer televízor a pozorne počúvať to, čo hovorí o živote starká. Možno by jej rozprávanie bolo krajšie, hodnotnejšie ako politické, seriálové a realitové stupídnosti.