Tragédie prichádzajú neohlásene

Pod vedením Dušana Rafaja, detského lekára z banskobystrickej nemocnice sa šesťčlenný tím zúčastnil humanitárnej akcie, v ktorom boli dvaja Oravci Radoslav Garaj z Podbiela a František Genšor z Nižnej. S Františkom Genšorom sme si pripomenuli tieto okamihy.
„Účasť na záchranných prácach po katastrofickom zemetrasení nám navrhol náš učiteľ doktor Dušan Rafaj z Banskej Bystrice, pre ktorého to bola už druhá akcia v tejto krajine. Prvýkrát bol spolu so záchranármi z Komárna robiť dezinfekciu tesne po zemetrasení. O mesiac neskôr, od 15. do 25. novembra, sme odišli do Pakistanu a našim poslaním bolo zaočkovať deti vakcínami. Na tri vpichy boli deti očkované proti siedmim chorobám od rubeoly po tetanus. Bolo to vlastne prekrytie očkovaní, ktoré sú bežné u nás, ale nie v Pakistane. Zmenou životných podmienok po zemetrasení a následnou možnosťou vzniku epidémie boli tieto očkovania nevyhnutné,“ povedal František Genšor.

Oblasť v údolí Kaganveli v meste Balakot pri hraniciach Kašmíru, veľká rozlohou ako Slovensko, si do histórie zapísala hrozivé čísla – okolo 80 tisíc mŕtvych a 3 milióny ľudí bez strechy nad hlavou. Medzi mŕtvymi boli väčšinou ženy a deti, lebo tie boli práve vtedy doma alebo v školách. „Jedna škola vraj doslova padala po poschodiach dole, takže 300 detí zostalo v nej zavalených a mŕtvych.“ Päť stupňové októbrové zemetrasenie trvalo dve a pol minúty, bolo tak intenzívne, že sa všetky budovy zrútili. Jedno zo zemetrasení zažili aj naši záchranári, po ktorých nasledovalo množstvo ďalších otrasov, tie však nespôsobili väčšie škody.
Iný kraj, iný mrav
„Veľa ľudí nad touto ponukou zaváhalo, či tam ísť, lebo predsa je to iná krajina a iná kultúra, išlo sa tak trochu do neznáma a veľa vecí sa muselo improvizovať. Napríklad nemohli tam ísť ženy, keďže išlo o islamskú krajinu. Bola to žiadosť generálneho riaditeľa Červeného kríža v Bratislave, aby nevznikli nejaké nepredvídateľné problémy. Dokonca sme si nemohli podať ruku so slovenskou sestričkou v Mudžafarabáde, ktorá tam išla cez jednu nórsku nemocnicu (ktorá má certifikát na to, že môže pôsobiť aj vo vojnovej oblasti a dodržiava náboženské zvyky), pretože sú tam prísne protokoly.“ Vedeli, že sa budú musieť prispôsobiť daným podmienkam, ale aj tak mali obavy z nepokojov, ktoré sa tam vyskytujú. Každému členovi bol pridelený vojak so samopalom, ktorý ich chránil počas celej doby pobytu.

Ľudia sú všade rovnakí,
tragédie ľudí zbližujú
Slovenských záchranárov zaradili medzi ďalšie skupiny Svetovej zdravotníckej organizácie a úzko spolupracovali s Medzinárodným inštitútom pre zdravie v Pakistane. Po prvých dňoch napätie opadlo, rýchlo si zvykli na tamojšie podmienky a prispôsobili tomu denný režim. Za desať dní zaočkovali viac ako 2 100 detí. Za niektorými deťmi chodili „do terénu“, iných zaočkovali vo svojom tábore. „S deťmi prichádzali najmä starí rodičia, ktorí nám ďakovali, že sme prišli. Rodičia „zháňali“ obživu a prácu. Pýtali sa nás odkiaľ sme, plietli si nás s balkánskymi štátmi, ale keď sme povedali, že sme z bývalého Československa, to poznali. S našou pomocou sme neboli výnimoční, z celého sveta prišli ľudia pomáhať. Z nášho najbližšieho okolia tam mali Kubánci vlastnú menšiu nemocnicu, taktiež Španieli, Česi. Saudská Arábia pomáhala vo veľkom, poskytla púštne stany tak prepotrebné pred blížiacou sa zimou. Červený polmesiac tam mal veľké sklady. V tom čase tam prišla herečka Angelina Jolie, v neďalekej španielskej nemocnici si bola pozrieť dieťa, čo si bude adoptovať. Ona taktiež upozorňovala na to, že na Pakistan sa s humanitnou pomocou zabúda.“

Život ide ďalej
„Všetko sa postupne vracalo do starých koľají. Tí ľudia sú nezlomní a myslím si, že sa to týka všetkých ľudí na svete. Smútok v ich očiach i naďalej pretrvával, pretože v meste, kde sme boli ubytovaní, nezostal jediný dom celý, všetko bolo zničené a pridal sa strach zo zimy. Keď sme po našej misii odleteli, napadol tam prvý sneh a viem, že v najbližšom meste 150 tisícovom Ludžafarabáde bolo nahlásených 70 podchladených detí. Aká je tam situácia teraz sa dozvedáme len sporadicky, pretože sa zabúda na zemetrasenie v Pakistane. Väčšinou sa záujem sústreďuje na Indonéziu. Ľudia sú veľmi nešťastní, zahynuli im príbuzní, asi niet rodiny, ktorú by to nezasiahlo. Veľkú pomoc im poskytli Američania. Ich vrtuľníky stiahnuté z Afganistanu denno-denne lietali a vozili humanitárnu pomoc tak dôležitú pre prekonávanie veľkých vzdialeností. Ťažké mechanizmy tam ešte v tom čase neboli a otázne je ako dopadne zima.“

Zažiť znamená pochopiť
„Pre mňa je to obrovská skúsenosť. Všetci, čo sme tam boli sme sa zhodli v tom, že za nám zmenili hodnoty. Najskôr som myslel, že len mne, ale potvrdili mi to všetci ostatní. Tam človek videl tú pravú chudobu v tom pravom slova zmysle a z tohoto pohľadu Slováci patria medzi najbohatšie národy na svete. My sa sťažujeme a porovnávame sa s tými krajinami, ktoré majú viac, ale fakt okolo nás je obrovská chudoba. Trápime sa nad malichernými vecami, človek by sa mal tešiť z každého dňa, ktorý má a nemusel sa trápiť ako ho vôbec prežiť. Až v extrémnych situáciách si uvedomíte, že je to o dačom inom. Tým ľuďom zostalo len to, čo mali na sebe. Zo dňa na deň sa zmenil ich život. Z pomerne dobre sa vyvíjajúcej turistickej oblasti a 35- tisícového mesta, ktoré malo aj vysokú školu, zostali len ruiny. V novembrových nociach teplota sa pohybovala okolo 0 stupňov Celzia, cez deň vystúpila na 20 stupňov, boli to extrémy, je to predhorie „Himalájí“.