V priestore Rabčíc bol celý sprievod Jána II. Kazimíra neočakávane prepadnutý zbojníkom Matejom Klinovským, a jeho družinou v chotárnej časti, ktorá sa odvtedy krvavo volá Zabiják. Po krátkej šarvátke vojaci zachránili život kráľovi a unikli z bojiska. Vozy z kráľovho sprievodu Matej Klinovský ukradol, s družinou odvliekol do Rabčíc a potom väčšiu časť odviezol na Oravský hrad správcovi hradu Štefanovi Thőkőlyimu.
Keby to nebol historický fakt, udalosť znie skoro vymyslene, neuveriteľne. Vynárajú sa otázky: Čo robil poľský kráľ v chotári Rabčíc s nemalým sprievodom, ba dokonca s kráľovským pokladom, drahocennosťami poľskej koruny naloženými na vozoch? Kto bol ledva dvadsaťročný Matej Klinovský, a ako si mohol trúfnuť na prepad poľského kráľa? Veď legenda slovenského zbojníčenia, národný symbol Juraj Jánošík odsúdený na šibenicu mu svojimi činmi nesiahal ani po kolená. Ako to, že sa o Matejovi Klinovskom skoro vôbec nevie a v učebniciach nepíše vôbec?
Tak pekne po poriadku. Poľský kráž Ján II. Kazimír utekal z obkľúčeného Krakowa, vtedajšieho kráľovského sídla, pred švédskym kráľom Gustávom Karolom X., ktorému pomáhal Juraj Rákoczi II., sedmohradské knieža. Dvadsiateho prvého októbra 1655 poľský kráľ naložil vozy kráľovským pokladom a utekal do Sliezska. Odtiaľ dokonca v sprievode pápežského legáta Petra Vidoniho na Slovensko popod Babiu horu a cez Rabčice. Konečným cieľom a skrytým útulkom pre poľského kráľa mal byť Podolínec a mestá na Spiši, ktoré od čias Žigmunda Luxemburského boli poľským územím. Po prepade a okradnutí Ján II. Kazimír 27. decembra1655 prišiel do Ružomberka, kde nocoval a 28. decembra toho istého roku ho v Podolínci už privítali utečenci z Poľska.
A kto bol Matej Klinovský? Pravdepodobne bol synom zakladateľa Rabčíc Jakuba Klinovského, ktorý dostal v roku 1616 šoltýske (richtárske) právo na založenie obce. Fakt, že väčšia časť pokladu poľského kráľa sa ocitla na Oravskom hrade u Štefana Thőkőlyiho napovedá, že Klinovský mal podporu k prepadu odtiaľ. Veď Štefan Thőkőlyi bol známy ako podporovateľ protestantov a bol súčasťou protihabsburgskej stavovskej opozície. Keď cisárske vojská v roku 1670 obkľúčili Oravský hrad, Thőkőlyi zomrel a jeho syn Imrich ušiel. Neskôr sa postavil na čelo ďalšieho stavovského odboja. Cisárske vojská z hradu odviezli Thőkőlyiho poklad do Viedne. Cisár Ferdinand III. sa veľmi čudoval, ako sahabsburgské drahocennosti, darované jeho predkami poľskému kráľovi, mohli ocitnúť na Oravskom hrade.
A ďalšie činy Mateja Klinovského? Na jar 1656 v Chyžnom olúpil dvoch poľských zemanov, jeden z nich to neprežil. Trstenský richtár Juraj Trstenský ho nepriviedol na hrad v reťaziach, ako mal, lebo Klinovský sa stratil, podporovaný už spomenutým Štefanom Thőkőlyim. S jeho požehnaním opakovane okrádal, zastrašoval kupcov na jarmoku v Orawke. A keď ho osobnosť oravských katolíkov - farár Sczechovich - napomínal, krúžiac valaškou nad jeho hlavou, nechal ho Klinovský dobiť družinou skoro na smrť.
Po kvetnej nedeli 1656 v Rabčiciach družina Klinovského, a najmä Klinovský sám, temer sekerami zabili farára Boroviča. Toho zachránila iba vlastná matka. Borovič totiž oslobodil Klinovským svojvoľne uväzneného Jakuba Lazáka. Rabčický kostol a fara mali duchovne slúžiť katolíkom z hornej Oravy, Sihelného, Rabče, Polhory, Veselého, Mutného, Klina, Bobrova a Zubrohlavy, pretože námestovská fara bola v tom čase luteránska. Klinovský vyhlasoval, že každý, kto navštevuje námestovský kostol, bude potrestaný konfiškáciou majetku. Tak dopadol šoltýs Slovík, ktorému ukradol štyri páry volov, alebo niekoľkí obyvatelia Rabče, ktorých dokonca väznili na Oravskom hrade zakutých v reťaziach.
O týchto činoch a terore vypovedali svedkovia na ťažko vynútenom procese proti Matejovi Klinovskému v roku 1659. Vypovedalo šestnásť svedkov, medzi nimi matka farára Boroviča. Vrchnosť z Oravského hradu sa snažila vyšetrovanie prekaziť, ba Klinovského pravdepodobne vôbec nevypočúvali, lebo zápisnicu tohto prípadu nezachovali. Klinovský ďalej žil slobodne a neobmedzene. V roku 1669 pomohol získať šoltýsky podiel v Rabčiciach príbuznému Jakubovi Klinovskému, s postom richtára a ziskom mlyna. Vyšetrovaný bol až v roku 1696 oravskou sedriou za spolčenie sa so zbojníkom Martinom Rabčanským, ale nikdy nebol potrestaný. Matej Klinovský mal vtedy asi šesťdesiat rokov.
Potomstvo rodiny Klinovských sa usadilo postupne v obciach hornej Oravy. Od 17. storočia je rodina vedená nie v poddanskom, ale v zemianskom stave, o čom svedčí aj erb rodiny Klinovských. Či mal nejaký podiel na tom Matej Klinovský, možno len ´hádať a hľadať v archívnych materiáloch. A koniec Matejovho života? Údajne farár vo Veľkej Lipnici pod Babou horou ešte začiatkom 20. storočia opatroval hrčovitú bakuľu po zbojníkovi Matejovi Klinovskom, ktorému tu kedysi dávno poskytli posledné rozhrešenie.
Uplynulo tristopäťdesiat rokov od doby náboženskej netolerancie, svetskej a ľudskej krutosti. Akurátny čas na zamyslenie, čoho sa vystríhať, proti akej svojvôli sa postaviť, čo netrpieť. Zdá sa vám, že to nie je odkaz pre dnešok? Určite? Oravcov, ale aj mňa by určite potešilo, keby sa našli ľudské a finančné zdroje na našej, ale i poľskej strane, a v dobe, keď sa história v Európe pripomína oživenou históriou - rekonštrukciami udalostí, živými ľuďmi; znovu by sa odohral v roku výročia v chotári Rabčíc prepad poľského kráľa Jána II. Kazimíra zbojníkom Matejom Klinovským a jeho družinou. Verím, že potomkovia Klinovského, tiež Rabčičania, či predstavitelia kultúrnej, svetskej a cirkevnej obce Oravy príjmu túto výzvu. A tiež verím, že Krakov by s hrdosťou postavil sprievod poľského kráľa s družinou.
Autor: Mojmír Krajči
