Po rokoch strávených vandrovaním

Omrzliny na pravej nohe mal také vážne, že mu lekári museli nohu amputovať. V týchto dňoch sa rozhoduje o ďalšom osude a umiestnení pána Jozefa, ktorý sa už niekoľko rokov túla po Slovensku a žije ako bezdomovec.
Z tohto 75-ročného dôchodcu sa definitívne stal „cestovateľ“ bez strechy nad hlavou po tom, ako prišli spolu s manželkou o byt v Piešťanoch. Ich dlžoby za bývanie presiahli hranicu únosnosti a tak sa aj s dcérou a synom ocitli na ulici. Deti boli nútené postaviť sa na vlastné nohy, žena skončila v domove dôchodcov a Jozef, ten sa vydal „na vandrovku“. „Chodil som väčšinou s kamarátom. Bol to tiež taký starší pán so psom. On poznal miesta, kde sa dalo prenocovať, alebo zohriať,“ hovorí Jozef, rodák z dedinky neďaleko Košíc. Do Dolného Kubína sa presťahoval po zoznámení sa s istou ženou cez inzerát. Až do jej smrti spolu žili na sídlisku Bysterec. Potom, opustený a sklamaný si opäť obul túlavé topánky a začal žiť ako bezdomovec. Dnes vyhlasuje, že radšej bude sám ako so zlou ženou. „Sakramentsky by som sa rozhodoval, či by som nejakú ženu ešte chcel. Raz som sa už sklamal. Sú vypočítavé,“ tvrdí.

Pán Jozef dostáva mesačne vyše sedemtisícový dôchodok. Z neho doteraz žil aj na ulici. Niekedy s kamarátom za stravu alebo nejaký ten peniaz vypomohol, kde bolo treba. „Vždy som pracoval. Najprv vo východoslovenských železiarňach, v Piešťanoch som bol zamestnaný vo vodohospodárskom podniku. Ani s kamarátom sme nikdy nesedeli, vždy sme sa snažili na seba zarobiť. Ľudia sa na nás hocikedy krivo pozerali, ale tí, ktorí vedeli, že nekradneme a nerobíme randál, nám pomohli, keď sme to potrebovali. Neboli sme ako niektorí iní bezdomovci. Umývali sme sa, i keď po železničných staniciach na záchodoch, v lete sme sa kúpali vo Váhu. Aj handier som mal plno. Kúpil som mydlo a veci si popral. Ukladal som si ich do úschovní po rôznych mestách, väčšina mi tam aj zostala,“ rozpráva o svojom živote bezdomovca Jozef, ktorého majetok v súčasnosti pozostáva už len z niekoľkých kusov oblečenia. „V lete to bolo fajn, hocikde sme sa usalašili, ale v zime bolo horšie. Na Vianoce nás vždy prichýlil kamarát. Navarili sme si polievku, kurčiatko sme kúpili, napiekli koláč z lístkového cesta. Ten mám rád, s lekvárom.“

Teraz však bude musieť Jozef riešiť nielen to, čo dá v najbližších dňoch do úst, ale i to, kam skloní hlavu. Jeho dve deti sa k nemu nehlásia, stále mu nevedia zabudnúť, že sa predovšetkým kvôli nemu ocitli prakticky zo dňa na deň na ulici. Navyše si Jozef musí zvykať i na život bez nohy. Nevie sa dočkať protézy, aby sa mohol znovu sám pohybovať. „Rád by som už niekde zakotvil. Špekulujem s kamarátom, že by sme sa ešte do niečoho pustili. On bol kedysi obuvníkom a keďže sa mi stala táto vec s nohou, rozmýšľali sme, že by sme začali vyrábať protézy. On čosi vie, ja viem čosi, tak si už nejako poradíme. A ešte si budeme na staré kolená aj zarábať. Len neviem, či budeme mať peniaze na materiál,“ uvažuje nahlas. Podľa informácií od Jozefa Gruchaláka, vedúceho Oddelenia športu, kultúry a sociálnych vecí Mestského úradu v Dolnom Kubíne, je pre pána Jozefa pripravené miesto v stredisku krízového bývania Kotva II. „Z dôchodku si bude platiť 3 350 korún mesačne za ubytovanie a 800 korún ho vyjdú obedy v jedálni klubu dôchodcov. Navyše, vzhľadom k jeho momentálnemu zdravotnému stavu potrebuje i opatrovateľskú službu, za ktorú zaplatí 600 až 1000 korún. V Kotve II by mal pobudnúť dovtedy, kým sa v niektorom z oravských domovov dôchodcov neuvoľní miesto,“ povedal J. Gruchalák. Či však Jozef dopustí, aby sa z neho stal „priemerný“ dôchodca a nevydá sa znova spoznávať ulice slovenských miest, ťažko odhadnúť. O tom, že sa usadí, je momentálne presvedčený i on sám. „Načo by som už niekam chodil? A keď sa mi nepošikuje tu u vás, tak ešte niečo vymyslím. Mám jednu známu, ktorá býva sama pri Piešťanoch, tak ju chcem nahovoriť, aby ma zobrala k sebe.“