Je snáď už také staré ako kominárske remeslo samo.
„Neviem presne, odkiaľ a odkedy sa táto povera traduje. Mohla však súvisieť s tým, že kominár prinášal do domov naozaj šťastie - v podobe tepla, ktoré v príbytku zavládlo, keď poriadne prečistil komín,“ začína rozprávanie o kominároch Ján Šuvada.
Mýtus, ktorý neplatí
„Ak sa nebudeš dobre učiť, pôjdeš za kominára“ – aj tieto upozornenia niektorých rodičov, nasmerované ich nepodareným ratolestiam, zapríčinili s najväčšou pravdepodobnosťou degradáciu kominárstva na Slovensku. Zatiaľ čo donedávna sa mohli mladí ľudia za kominára ešte vyučiť v škole, dnes už u nás študijný odbor podobného zamerania len tak ľahko nenájdete. Jednoducho oň nie je záujem. Na počudovanie, napríklad v neďalekom Rakúsku či Nemecku sa kominári tešia relatívne vysokému spoločenskému postaveniu a za svoju prácu sú aj patrične ohodnotení. „Snáď neskôr, keď sa lepšie udomácnime v Európskej únii, to aj u nás bude takto fungovať. V spomínaných krajinách má kominárstvo dlhú tradíciu, ktorá nebola prerušená znárodnením, tak ako sa to stalo na Slovensku,“ hovorí dolnokubínsky „moderný kominár“. Kominári boli ako živnostníci do druhej svetovej vojny združovaní do cechov. Každý kominársky majster mal niekoľkých učňov, s ktorými „obhospodaroval“ určitý rajón. Keď došlo v roku 1948 k znárodneniu, kominárske remeslo prešlo pod komunálne služby. Dnes kominárov zastrešuje Komora kominárov Slovenska. Cechmi sú jednotlivé kraje Slovenska, ktoré zas združujú konkrétnych živnostníkov. Na Orave jestvuje v súčasnosti šesť kominárstiev. Post prezidenta komory kominárov dokonca dlhé roky zastával Dolnokubínčan Jozef Slosarčík. Ján Šuvada sa ku kominárstvu dostal pred štrnástimi rokmi práve prostredníctvom neho.
Mýtus o tom, že kominármi sa stávajú len málo inteligentní žiaci so zlým prospechom, už dávno neplatí. Kominárčinu môžu v súčasnosti vykonávať len vyškolení odborníci. Ide buď o revíznych technikov, ktorí majú oprávnenie udeľovať kolaudačné rozhodnutia pri novostavbách, alebo o pracovníkov, spôsobilých čistiť a kontrolovať komíny. Ten, kto chce takúto spôsobilosť získať, musí najprv absolvovať rekvalifikačný kurz. Aby sa ho mohol zúčastniť, musí už mať za sebou tri roky praxe v odbore. Každých päť rokov sa potom ešte podrobuje preškoleniu Komorou kominárov Slovenska.
Kominárstvo
na zánik?
Zlom pre kominárov nastal v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa v domácnostiach rozšírilo kúrenie plynom. Obyvatelia nadobudli dojem, že komíny netreba pri používaní plynových spotrebičov kontrolovať. Ostro vystupovali proti návštevám kominárov po domoch. Postupne sa teda z mnohých oblastí tradičné kominárstvo vytratilo. Schválne, kedy ste na svojom oblečení naposledy hľadali gombík, aby vám stretnutie s kominárom zaručene prinieslo šťastie...? „Viem ale, že napríklad v južnejších regiónoch nemajú kominári takýto problém. U nás sa tradičná kominárčina čiastočne udržiava najmä v oblasti hornej Oravy,“ hovorí Ján. „My by sme sa k nej tiež veľmi radi vrátili, len ľudia nechcú. Teraz však mnohí kvôli vysokým poplatkom prechádzajú z plynu na používanie pevných palív, takže by sme im mohli byť opäť našimi službami nápomocní.“ Zo zákona vyplýva, že kontrolu komínov na rodinných domoch pri pevnom palive je potrebné vykonať tri razy do roka, pri využívaní plynu raz ročne. Kontrolu musí vykonať len odborne spôsobilá osoba. Väčšina ľudí však s vidinou ušetrených peňazí túto povinnosť ignoruje, prípadne sa do údržby komína púšťa na vlastnú päsť. „Neuvedomujú si, že tým idú sami proti sebe, pretože po čase sa to aj tak na niečom negatívne prejaví. Kedysi sme to robili tak, že v dedine sa dva dni pred naším príchodom vyhlásilo, aké služby ponúkame. Keď sme potom prišli, zavolali nás, kde potrebovali. Ľudia si tým ušetrili peniaze na cestovné. V deväťdesiatom šiestom roku vyšlo vyčistenie jedného komína na zhruba sedemdesiat korún. V súčasnosti už kominárstva poskytujú túto službu len na základe objednávky a stojí okolo päťsto korún na jeden rodinný dom,“ vysvetľuje. Napriek všetkých okolnostiam je Ján Šuvada presvedčený, že tradičné kominárstvo na Slovensku nezaniká. „Avšak je pravda, že len samotné čistenie a kontrola komínov dnes uživí sotva jedného, dvoch ľudí. Preto sa kominári okrem toho venujú aj stavebnej činnosti, ktorá nie je od kominárstva až taká vzdialená.
Zrkadielka nahradili kamery
Typický kominársky odev mal a má predovšetkým praktickú funkciu. Je zhotovený zo špeciálnej zosilnenej látky, ktorá má kominárov chrániť v náročných pracovných podmienkach. Pri starších domoch napríklad komín čistili vlastným telom, niekedy zas bolo treba vliezť pod zem do špeciálnych dymových kanálov, ktoré viedli do komína. Oblek sa preto ešte zosilňoval jelenicovou kožou na lakťoch, pleciach a na kolenách. Ak sa komín nedal prečistiť klasickou štetkou, musel do neho kominár sám vojsť. Zdola nahor ním prechádzal tak, že sa ošuchoval o steny komína a tým ho čistil. Pri lezení si pomáhal len rukami a nohami. Aby takýto náročný úkon zvládol, musel byť aj dostatočne fyzicky zdatný. Štetky, ktoré kominári nosili upevnené na pevných drôtoch a patrili k ich poznávacím znakom, sa dodnes rozoznávajú a pomenúvajú podľa ich dĺžky. Štetke s krátkym dvojmetrovým drôtom sa medzi kominármi hovorí „čimprlík“ a štetku s dĺžkou drôtu šesť alebo až desať metrov volajú „štosák“. Okrem štetky používali kominári v minulosti aj takzvané kominárske gule. Šlo o závažie na oceľovej reťazi, schopné prebiť hrubú vrstvu sadzí v komíne. Ku kominárskemu obleku neodmysliteľne patrila aj biela šatka, ktorú kominári nosili okolo krku a pri práci v šachtách im slúžila ako respirátor.
Od starých pracovných postupov a pomôcok sa však už dnes ustupuje. Nahradila ich moderná technika zahŕňajúca rozličné meracie prístroje, pomocou ktorých kominári merajú napríklad teplotu spalín či ťah komína. Keď v minulosti potrebovali nahliadnuť do komína, vložili doň zrkadielko a v ňom potom videli, v akom stave komín je. Dnes na tento účel využívajú špeciálne kamery, s ktorými sa dostanú i do tých najtenších rúrok.
Vtáky v komíne
Počas práce sa kominári stretávajú s rôznymi kuriozitami. Pri prehliadkach komínov najčastejšie nachádzajú mŕtve vtáky. Stáva sa to hlavne v prípadoch domov s plynovými kotlami, ktoré pracujú na časové fázy. Nič netušiaci vták si sadne na komín, zrazu sa zapne kotol a z komína sa nečakane vyvalí dym, ktorý vtáka navždy pochová v útrobách komína. „Robilo sa i to, že ak si chcel niekto z majiteľa domu vystreliť, zamuroval do komína sklo. Keď sa kominár pozrel do komína, hľadel vlastne cez priezračné sklo a tak si myslel, že je všetko v poriadku. Avšak komín nie a nie ťahať. Niekedy trvalo naozaj dosť dlho, kým sa prišlo na to, čo je vo veci,“ poodhalil nám „špecialitky“ z kominárskej praxe Ján Šuvada. Prezradil tiež, že komíny dodnes niektorí ľudia využívajú na údenie klobás či slaniny. Samozrejme za podmienky, že kúria len drevom.
