Článok pokračuje pod video reklamou
Súdržnosť a celoživotné spojenie Františka s Teréziou sa prejavilo i v rovnakom zdravotnom postihnutí, ktoré ich jedného po druhom zasiahlo len nedávno.
František Mrkva zasvätil väčšinu svojho života učiteľovaniu. Po absolvovaní pedagogickej školy v Spišskej Kapitule v roku 1946 nastúpil ako vtedy devätnásťročný mladík do školy v Suchej Hore. A to hneď na miesto riaditeľa. „V tých časoch nebolo učiteľov a keďže som bol ešte navyše aj muž, padlo to vhod,“ rozpráva o svojich úspešných profesionálnych začiatkoch pán František. Väčšina vtedajších oravských škôl zápasila aj s príšernými podmienkami. Tá suchohorská napríklad sídlila v priestoroch niekdajšej krčmy. Vyučovať sa dalo pritom len v jednej miestnosti a keďže deti tvorili dve triedy, museli sa v školských laviciach striedať raz dopoludnia, raz popoludní. „Potom mi vtedajší farár z Hladovky navrhol, že mi pomôžu opraviť aj druhú triedu. Doviezli lavice, zasklili sme okná, dali do poriadku pec a v škole pribudla ďalšia trieda.
“ Rok učil F. Mrkva i v Osade, ktorú neskôr spolu s ďalšími obcami zatopila Oravská priehrada. Stála tam síce novopostavená budova školy, ale cez vojnu na nej úplne zničili strechu. Obyvatelia plátenníckej Osady po vojne opravili len tú jej časť, ktorá zakrývala učebne. A tak namiesto učiteľského bytu, ktorý síce bol súčasťou školy, ale k jeho rekonštrukcii nikdy nedošlo, obývali Mrkvovci školský kabinet. Trinásť rokov potom strávili v Oravskej Lesnej. „To boli časy, kedy som mal v triede 48 žiakov! Do zadných lavíc som ani nedovidel, toľko ich bolo,“ smeje sa bývalý učiteľ. Väčšinu svojho pedagogického umenia ale žiakom odovzdal v základnej škole v Chlebniciach, kde učil najdlhšie.
K jeho žiakom patril napríklad aj známy kazateľ kedysi pôsobiaci v Tvrdošíne Július Chalupa. U Františka Mrkvu si dával často upravovať kázne, napriek tomu, že počas školských liet patril k najlepším slohárom. „Jeho sloh som vždy čítal ako vzor. Pamätám si, že raz som dal žiakom za úlohu v slohu popísať krosná. Július to tak fajne urobil, že som ho vychválil ako snáď nikdy.“ Medzi šikovnými žiakmi sa však našli i takí, ktorých musel pán František sem-tam vyťahať za uši, pošticovať, alebo klepnúť paličkou po prstoch. „Dnes už také niečo nie je možné a to nie je dobre. Školáci sa už ničoho neboja, nemajú zábrany,“ myslí si F. Mrkva, pre ktorého sa napomínacia palička stala počas vyučovacích hodín rekvizitou. I keď pochádza z malej dedinky pri Kežmarku, od svojich šiestich rokov žije na Orave. Jeho brat pôsobil v Bzinách ako farár a keď im zomrel otec, zobral matku, sestru i brata Františka k sebe. Neskôr ho preložili do Krivej, kde sa mladý František stretol so svojou manželkou Teréziou. „Zoznámili sme sa pri mlátení,“ dvojzmyselne vyhlási František.
„Ja som v kroji chodila, bosá, na poli sme zväčša robili a on bol taký panský, za učiteľa sa predsa učil,“ hovorí Terézia. Napriek tomu si padli do oka a dodnes sa od seba neodlúčili. Ich spoločný osud je dojímavý najmä v tom, že krátko po sebe prišli obidvaja o nohu. František o pravú, Terézia o ľavú. O to lepšie sa teraz dokážu vcítiť jeden do druhého. Terézia sa pohybuje na invalidnom vozíčku a František zväčša používa protézu. „Kým mi nezobrali nohu, hrával som v kostolnom chóre. Kantoroval som od svojich dvanástich rokov. Bohužiaľ odvtedy, ako som invalidný, sa k chóru nedostanem. Vedú tam príliš úzke schody. Viem ale, že onedlho by sa mali upraviť. To mi vlieva nádej, že si v kostole ešte niekedy zahrám,“ úprimne dúfa František Mrkva.
