V dreve nevidí len kus polena

V skromnej manzarde rodinného domu vyrába tento 43-ročný natierač z Oravskej Lesnej prekrásne črpáky s figurálne modelovanými ušami - rukoväťami. Okované, vypaľované, prírodne svetlé či údené... „Počas sezóny robím natierača, v zime doma stružlikám z jelšového či lipového dreva,“ hovorí Milan Srogončík. „Televízii príliš neholdujem, aj tak je to teraz samá reality šou. Radšej sedím za sústruhom alebo s dlátkom v rukách. Spočiatku to nebolo jednoduché, som vyučený obrábač kovov, ale zrazu akoby ma urieklo drevo. Ani výtvarné nadanie som nikdy nemal, potvrdiť vám to môže moja bývalá pani učiteľka, býva neďaleko,“ usmieva sa Milan. „Dokonca som raz dostal z výtvarnej štvorku...“

Milan je tichý človek, nie typ jarmočného predavača prekrásnych produktov tohto ľudového remesla. „Do jedného črpáka, ak ho chcem urobiť ako sa patrí, investujem najmenej osem hodín práce, a to by stále na ňom ešte bolo čo zlepšovať, ja som nikdy nie celkom spokojný s tým, čo som urobil. Vždy si myslím, že tomu ešte niečo k dokonalosti chýba.“ Na potvrdenie svojich slov nám ukazuje krásne morené šachové figúrky vlastnej výroby – šach, ktorý si nezahráte na stole, pretože takmer polmetrové figúrky potrebujú políčka najmenej veľkosti dlaždice. Na taký šach by bola ideálna záhrada alebo dosť veľká hala. Tváre figúrok, ako nám Milan ukazuje, boli pôvodne „nosatejšie“, po čase sa ich pribral prerobiť na figúrky s jemnejšími črtami. „Nevydržím s rukami nič nerobiť, a hoci som tuhý fajčiar a takmer stále držím v ruke cigaretu, musím popri tom ešte čosi stružlikať. Čo sa týka môjho „stružlikania“, som už zrejme workoholik.“ Pri pohľade na množstvo pekných črpákov je každému hneď jasné, že v dreve Milan Srogončík nevidí len kus polena, ale dievča s husami, pastiera, medveďa, baču, psa...

Milan Srogončík si už aj na vlastnej koži vyskúšal, že aj u nás sa už nájdu ľudia, ochotní dať za peknú remeselnú prácu na črpáku aj 600 - 800 korún. To je primeraná cena, no pre rezbára je to akurát cena materiálu a niečo viac ako minimálnej mzdy. „Ja radšej taký črpák darujem, ako by som ho predal pod cenu,“ dodáva. Zaujímavou technológiou pri výrobe črpákov je ich údenie. Keďže ide o úžitkové predmety, musia byť zdravotne nezávadné, aby sa z nich dalo kedykoľvek napiť. Morenie klasickými moridlami teda neprichádza do úvahy. Črpáky však krásnu zlatohnedú farbu získajú v obyčajnej udiarni, hoci aj v susedstve slaniny, klobás či korbáčikov. Práce Milana Srogončíka môže každý návštevník Oravskej Lesnej vidieť v tunajšom hoteli, ale aj v Námestove a na internete.