Nikdy spolu nechodili do školy, ani nepracovali, pani Eva pochádza z Havranej, pani Mária z Ústredia. Napriek tomu o sebe už dlhší čas vedia, veď sú jedinými storočnými babičkami v širokom okolí. „A chodili sme spolu do kostola,“ uvádza na správnu mieru M. Hufková. Obe sa tiež zhodnú v jednom - ľudia boli voľakedy k sebe láskavejší a ochotnejší pomôcť si navzájom.
Pani Eve prišlo k úctyhodnému jubileu zablahoželať toľko gratulantov ako snáď nikdy počas jej dlhého života. „Mala ťažký život a na nejaké oslavy narodenín nebolo času,“ povedal jeden z jej vnukov.
Eva Drengubjaková porodila osem detí, dnes sa teší z dvadsiatich vnúčat, štyridsiatich deviatich pravnúčat a jedného prapravnúčatka. Za Rakúsko-Uhorska navštevovala maďarskú školu. Dodnes vie rátať po maďarsky, v maďarčine si dokonca pamätá úryvky básní a rozprávok. Celý život obetovala starenka svojej rodine a namáhavej práci na hospodárstve a v poli. „Teraz sa majú ľudia lepšie, majú pohodlnejší život. Nám kedysi stačilo, keď sme mali aspoň švábku,“ hodnotí dnešné časy jubilantka. Zemiaky pečené v rúre sú dodnes jej najobľúbenejším jedlom. Eva Drengubjaková neprekročila pre svoj zdravotný stav už štyri roky prah domu. Celé dni trávi vo svojej izbietke, zväčša v posteli. Prechádzky po okolí jej samozrejme veľmi chýbajú. „Hocikedy by som tu z tohto okna vyskočila rovno do snehu,“ zasmeje sa storočná Zázrivčanka a ešte dodáva: „No ak ma ešte ďalšia stovka čaká, čo budem robiť? Veď už teraz poriadne nevidím, ani nepočujem.“ Zaujímavosťou je, pred desiatimi rokmi zomrela v Zázrivej iná žena, ktorá sa dožila sto rokov. Volala sa rovnako Eva a dátum jej narodenia bol navlas rovnaký ako v prípade E. Drengubjakovej – druhý február.
Márii Hufkovej už pomreli všetky kamarátky, dokonca i väčšina príbuzných. Pred niekoľkými rokmi pochovala svoju dcéru a odvtedy žije u krstného dieťaťa, 72-ročnej pani Brezinovej, v Dolnom Kubíne. Sama jej pred vyše sedemdesiatimi rokmi pomáhala na svet. Storočná Mária sa narodila v chalupe neďaleko kostola v centre Zázrivej. Otec bol drevorubač, matka plietla čipky na ženský odev. „Keď som chodila do prvej školy, otecko ma musel nosiť na chrbte, lebo bol veľký sneh a ja som bola príliš malká,“ rozhovorí sa o svojom detstve utešenou slovenčinou M. Hufková. „A keď som chodila druhý rok, prišla k nám choroba týfus. Ochorela som aj ja. Šesť týždňov som nerozprávala, ani nepočula. Jedávala som len kvapku polievočky, kapustovej alebo rascovej so švábočkou. Pán doktor, ktorý nás dovtedy liečil, tiež ochorel, tak k nám prišiel pán doktor Nádaši. Poprevracal ma na posteli a mame nakázal, aby šla do Kubína po lieky. Pešo to trvalo zo Zázrivej dve hodiny. Tak som ich užívala a prichodila ku sebe pomaly, aj som začala rozprávať. Nakoniec som sa vyliečila. Ale ľudia na to veru mreli.“ Po maďarsky vie na rozdiel od svojej rovesníčky už málo, pamätá si na jednu rozprávku a modlitbu v tomto jazyku.
Napriek tomu, že pani Mária chcela v mladosti odísť do Ameriky, najďalej vycestovala do českej Opavy, kde slúžila na veľkom gazdovstve. Kosila tam trávu a starala sa o šestnásť kráv. V Zázrivej tiež pomáhala pánom na hospodárstvach, istý čas pracovala na fare. „Chodila som do Žiliny pánu farárovi pre víno a sviečky.“ Za svoju dlhovekosť vďačí čiperná žena zo Zázrivej predovšetkým strave. Mäso takmer vôbec nejedla a neje, najradšej má zemiaky s kapustou a mliekom, jačmennú „kulašku“ a „jačmenný kabáčik, ktorý doma mama piekla“. Kým vonku nemrzlo, navštevovala pravidelne kostol na Brezovci. Ľudia, ktorí ju tam vídali, sa na ňu jej krsňaťa neustále pýtajú. „Keď odíde sneh a pán Boh mi dá síl, tak budem do kostola ešte chodiť,“ tvrdí starká. Zatiaľ trávi čas doma, predovšetkým modlením.
Autor: aš