„Jój, kdeže do Prahy, ešte ďalej,“ smeje sa energická 76-ročná Žofia Štelinová. „Teraz pred Vianocami som za týždeň vyše dvadsať metrov natkala.“ Pani Žofia je poslednou tkáčkou v Krivej, ktorá si sama ešte tradičným spôsobom snová i pradie nite. Tkať ju ako mladé dievča naučila matka. Teraz je tkanie jej najobľúbenejšou činnosťou, pri ktorej si oddýchne. „Porobím, porobím a šmyk za krosná,“ hovorí.
Koberce a dečky šikovnej tkáčky už putovali do Ameriky, Španielska či Írska. Zásobuje tam nimi svojich príbuzných. Po chýrne behúne k nej chodia aj Poliaci alebo iní turisti, ktorí si chcú z Oravy odniesť niečo pekné a zároveň špecifické. Svoje výrobky pani Žofia väčšinou nepredáva, jednoducho ich daruje. Veď ich robí z lásky k tejto práci. „Nemohla by som byť bez tkania, tak ma to baví. Hocikedy sa tak zahľadím do roboty, že ani neviem, koľko je hodín. A potom pozriem na hodiny a ľaľa, pol piatej ráno.“ Žofia Štelinová využije každý kus látky, každú jednu zbytočnú handričku. Vtkáva ich do celku, z ktorého sa napokon stávajú jedinečné výtvory. „Ja to rada rozdávam. Len vždy poviem tomu, komu koberec darujem, aby sa toľo otčenášov a zdravasov za mňa pomodlil, koľko tabličiek je na koberci,“ vraví Krivianka a dodáva: „A úplne najradšej mám, keď je vonku teplo, ja si vyjdem pred dom na lavičku a strihám handry. Ešte pustím kurčiatka do dvora..., hockedy ich veru aj tridsať okolo mňa behá.“
Autor: aš
