Overujú sa aj údaje o 20 osobných automobiloch zaparkovaných okolo miesta tragédie, ktorých majitelia sa doteraz neohlásili. Záchranári hlásili 160 zranených. Zaťaženie strachy na výstavnej hale mohlo dosahovať až 108 kg na meter2. Také správy vyslali tlačové agentúry 28. januára krátko po 17.00 h do sveta.
Dievčence, ktoré za svoj “stánok” zaplatili 2 500 poľských zlotých a chceli tu predávať krmivo, mali v ten deň zrejme tušenie. Najprv sa im nechcelo vstávať, potom sa im cestou neustále kazilo auto a keď prišli na miesto, nepáčila sa im strecha. Keď sa začala rúcať, ešte stále nemysleli na to najhoršie. Mysleli si, že hádam neboli dobre poukladané klietky s holubmi a rúcajú sa. Keďže to trešťalo čoraz viac, utekali k núdzovému východu. Ale všetky východy boli pozamykané!!!! Dvere navyše vraj mali takú zábezpeku, aby sa nijako nedali vylomiť, preto skúšali rozbíjať okná. Nebolo to ľahké, sklo bolo kvalitné. No sila človeka sa v ohrození zdvojnásobuje a podarilo sa im to. V prvom momente si, chúďatká, vari ani nedokázali tak vážiť svoj život, pretože sme ich stretli pri plote a čakali na možnosť vrátiť sa k hale. Samozrejme nie už zachraňovať, pretože na to si netrúfli ani hneď po tragédii.
Nevedeli totiž, čo sa ešte bude diať. Mladým podnikateľkám však ostal tovar pod strechou a chceli by ešte z neho čosi zachrániť…veď aj z neho žijú. Všade sa písalo len o holúbkoch – mnohé mali väčšie šťastie ako ich chovatelia, vyleteli na okraje zrútenej strechy a dlho, dlho, čakali na svojich pánov. Vystavovali aj chovatelia králikov – všetko výstavné, ušľachtilé exempláre, súťažné kusy. Predseda organizačného výboru, pri ktorom sme sa zastavili, povedal, že z tohto odboru tam Slováci neboli. Ale čakal so svojimi na rýchle práce záchranárov, ktorých tam bolo viac ako tisíc, aby odpratali ťažkú kovovú konštrukciu. Zostalo tam mnoho krásnych zvierat, niektoré vraj mali hodnotu okolo 200 tisíc korún. Keď sme prichádzali k hale, ktorá je položená trochu nižšie, dalo sa vidieť zvrchu na tú spadnutú strechu. Naozaj sa nezdalo, žeby sa na nej nachádzalo množstvo snehu. Veď sme chodili po neudupanom snehu a ani sa nám nezabáral do topánok typu vibramy. Jeden z chlapov, aby nezamrzol, si na hlavu nasadil čiapku dedkomrázovskej atrapy. Alebo to bolo zo samého šťastia, že z haly vyšiel živý? Vraj nebol v úplnom strede budovy, kde padajúca strecha zavalila najväčšie množstvo návštevníkov a vystavovateľov.
Našťastie, v čase tragédie sa chýlilo k večeru. Ešte pred pár hodinami tam bolo omnoho väčšie množstvo ľudí! Keď vyšiel ten s dedomrázovskou čiapkou, inštruoval záchranárov, kde sa nachádza jeho strýko, s ktorým na výstave bol. Podarilo sa, “vujek” vyšiel síce zranený, ale živý. Muž s čiapkou pomáhal aj ďalej – všetky informácie v čase záchranných prác boli veľmi, veľmi dôležité. Zasypaní, ktorí boli spojení mobilmi, záchranárom uľahčovali prácu pri ich vykliesňovaní. Keď už aj psy signalizovali, že vo vnútri je iba jeden človek, vedúci hasičov si lámal hlavu nad tým, ako ho vytiahnuť. Vedel, že nemôže prežiť – v noci bol mráz viac ako 15 stupňov, a navyše podľa zistení, už predtým nejavil známky života. Vytiahnuť ho však bolo treba.
Mnohí zachránení ani nevyužili možnosť ošetrenia v nemocnici. Mali doškriabané tváre, ruky a pobehovali okolo haly. Ostali im tam prekrásne kusy ich miláčikov a mnohí sa nedokázali zmieriť s tým, že aj keď im je život milý, ich biznis so „živým tovarom“ je v nekonečne. Konštrukcia však bola taká náročná, že ani ťažkými mechanizmami si ihneď netrúfali ju narušiť. Radami prišiel pomáhať aj hlavný konštruktér haly a ďalší, ktorí napríklad vlastnili halu a boli v čase tragédie v zahraničí. Škoda, že počas konania medzinárodnej výstavy neboli tam, kde sa stala táto obrovská tragédia poľského národa...
