Článok pokračuje pod video reklamou
Nie vtedy, keď na strechy napadá. Rovná strecha výstavnej budovy v Katoviciach, v ktorej boli v sobotu minulý týždeň tisícky ľudí, sa zohriala nielen prítomnosťou návštevníkov. Teplo do nej zvrchu vháňali obrovské ventilátory. A to bol podľa mňa dôvod minulotýždňovej katastrofy v Poľsku, len približne 150 km od našej vlasti, v ktorej tom čase silno rezonoval smútok z pádu lietadla“, vraví Námestovčan Vladimír Pajta.
Štyria milovníci holubov sa v sobotu minulého týždňa ráno vybrali z Rabče na výstavu do Katovíc. Z okresu Námestovo ich bolo viac, V. Pajta šiel autom s Jánom Koválikom a Alojzom Kuchtiakom spred Obecného úradu z Rabče, odkiaľ práve prichádza aj starosta Dušan Ratica. Pred obedom dorazili do Katovíc, poldruha hodiny sa predierali pomedzi návštevníkov mesta, až došli k výstavisku.
„ Prešiel som množstvo výstav, celoslovenskú výstavu holubov v Nitre, v Žiline, ale toľko ľudí pohromade som ešte v živote nevidel. Nečudo, veď išlo o najväčšiu tohtoročnú výstavu holubov v Európe. A keďže Poliaci sú podnikaví, v hale nevystavovali iba holuby, ale rôzne zvieractvo – husi, králiky, bažanty... V časti haly, ktorú zavalila strecha, však boli umiestnené holuby. O katovickej výstave išiel dobrý chýr už z vlaňajška, nuž sme sa rozhodli pozrieť si ju.
Holuby chovám od malého chlapca, už ako 11-ročný som s nimi absolvoval prvé preteky, hovorí 33-ročný Vladimír Pajta. Mám ich osemdesiat a sú mojím najväčším koníčkom. Hej, je veľmi náročný, nielen čo do financií, ale najmä času. Okrem starostlivosti o holuby každý rok absolvujem aspoň päť výstav. Minulého roku ich, kvôli vtáčej chrípke, bolo menej. Keďže bývam v bytovke, holubník som si postavil u svokrovcov. Má tiež rovnú strechu, ale sneh z nej pravidelne zhadzujem, lebo mám obavy o svojich miláčikov. Neviem, či holubárčenie nazvať láskou. Táto láska sa u mňa už stala skôr drogou. Keď vás holubárčenie opantá, s voľným časom je koniec“, vyznal sa na záver nášho stretnutia, dohodnutého kvôli katovickej tragédii Vladimír Pajta z Námestova. Vráťme sa ale na samý úvod nášho rozhovoru – k tej nešťastnej hale. „Prešli sme si výstavu, ktorá nás priam ohúrila. Stretli sme sa tu s členmi ZO z Klina i Zákamenného a potom, bolo okolo 14.00 h, sme sa pred halou ešte odfotografovali. Len tri hodiny, do dvesto minút chýbalo, než sa to všetko začalo!“
Hrmot, krik, nárek, zdesenie zrazu akoby uťal striedali veselosť, vravu, štrngnutie pohárikmi priateľov, ktorým sa žiadalo prehodiť pár slov. O láske k holubom, o živote... Kto by čo len tušil, že snehová perina prikrývajúca budovu, v ktorej viac ako tisíc očí akurát obdivuje krásu vystavovaných vtáčích i štvornohých krásavcov, sa o dvesto minút premení v smrtku s toľkými truhlami?! Strašné! Neuveriteľné!
„Večer sme dorazili domov a ja som si sadol k športovým správam. Nechcel som veriť vlastným očiam, čítajúc titulky z Katovíc, bežiace na obrazovke počas skokov na lyžiach zo Zakopaného. Najprv som to oznámil manželke. Neverila, žeby niečo také... Dovtedy si myslela, že výstavy holubov sa robia len v nejakých malých búdkach... Pred polnocou som o nešťastí hovoril s kamarátmi. Hrozné! Určite v budúcnosti každého návštevníka výstavy Holub 2006 v Katoviciach prepadne, rovnako ako mňa, pri vchode do výstavných priestorov holubov na budúcich výstavách, mrazivý pocit“ zamrvil sa Vladimír Pajta.
Ešte dobre, že holuby, každodenná zábava, láska a pre niektorých i droga, sú nositeľmi pokoja.
