31. jan 2006 o 0:00
Toto žeby malo zaniknúť? Neexistuje!
Rabča - „Dnes už neviem posúdiť, ako to bude s našou dychovkou ďalej, je to oveľa ťažšie, ako kedysi. Aj keď je dnes vyššia životná úroveň, kedysi mali ľudia bližšie k sebe.
Melánia Pastvová Externý prispievateľ
Pred tými troma desaťročiami sme takmer všetci dychovkári robili v Námestove v strojárňach a zemestnávateľ činnosť dychovky veľmi podporoval, mali sme dokonca zvláštnu výsadu: Člen dychovky môže kedykoľvek prejsť - viselo na vrátnici napísané veľkými písmenami. Kdeže dnes!“, zaspomínal si na staré časy dychovky Anton Sivoň jeden zo zakladajúcich členov dychovej hudby Rabčianka v Rabči. Rabčianka si v nedeľu 22. januára pripomenula 30. výročie svojho vzniku - v tieni hroziaceho zániku. Z roka na rok je totiž stále menej zanietencov, ktorým ešte pľúca stačia „ťahať“ vysoké nároky dychových nástrojov. Starí odchádzajú, ale mladí sa k dychovke nehrnú. „Toto žeby malo zaniknúť? Neexistuje!“ utvrdili sa v nedeľné popoludnie Rabčania o potrebe a prínose dychovej hudby v prospech kultúrneho života obce. V zrekonštruovanom kultúrnom dome v Rabči sa zišli stovky priaznivcov dychovej hudby a kultúry vôbec zo širokého okolia. Cestu sem merali aj kapelníci ostatných oravských dychových súborov, ktoré ešte stále, aj keď v ťažkých podmienkach, fungujú v Trstenej, Istebnom, Hruštíne, Lokci, Námestove, Oravskej Jasenici a v Nižnej. Popoludnie bolo plné hudby, spomienok, humoru, ale aj nostalgie za „starými dobrými časmi“. Ako nám povedal súčasný kapelník dychovej hudby Rabčianka Ján Adamčík, obec aj najzanietenejší členovia dychovky chcú urobiť všetko pre to, aby k dychovke pritiahli mladých ľudí. „Starí muzikanti nám pomaly odchádzajú, už nevládzu, ďalší cestujú za prácou a doma sú len sporadicky. A mladí neprichádzajú. Viem, majú more iných záujmov, veľa učenia, prípadne šport, ale veľa im z času ukrajuje aj televízia či video a počítačové hry. Možno ani nevedia, že pri práci v hudobnom súbore sa dajú zažiť veci, aké nezažijete nikde inde. Neprídete si na veľké peniaze, ale nadobudnete niečo, čo vám nikto nevezme: celoživotné spomienky, životnú energiu a optimizmus či veľké priateľstvá. O to skôr, že činnosť dychovky naša obec všemožne podporuje, nemáme žiadne problémy s hudobnými nástrojmi, partitúrami, krojmi... Iba s dostatkom mladých hudobníkov,“ povedal nám kapelník Ján Adamčík. Vďaka dobrej vôli „zhora“ bola rabčanská dychovka založená, prežila najťažšie časy po nežnej revolúcii a nástupe konzumnej demokracie a funguje dodnes. Produkciu Rabčianky poznajú nielen domáci, prešla už festivalmi na celom Slovensku, veľmi obľúbená je v Poľsku. „Mali by sme sa znova vrátiť k živej hudbe, tie „samohrajky“ idú mnohým ľuďom už na nervy. Znova môžeme vidieť jednu vec: keď je niekde čo len trochu lepší ples či zábava, opäť organizátori vyhľadávajú živú hudbu, lebo si to žiadajú ľudia. Našu dychovku počuť doďaleka, to je na tom dobré. Nepotrebujeme žiadnu elektroniku, vezmeme svoje plechy a zahráme kdekoľvek, kde len chceme,“ nachádza ďalšie plus pre dychovku Anton Sivoň. Trochu faktov: dychová hudba Rabčianka vznikla v decembri 1975 z podnetu vtedajšieho predsedu MNV v Rabči Jána Maťugu, viacerých poslancov a občanov. Jozef Jagnešák dal dohromady až 54 nadšencov, ktorí chceli byť členmi dychovej hudby. No niektorí viac chceli, ako vedeli a tak ich napokon zostalo 42. Tých odborne pripravoval učiteľ a neskôr dlhoročný kapelník Anton Brišák, veľmi výdatne s nácvikmi pomáhal Anton Sivoň. Ján Maťuga zabezpečil peniaze na nástroje, ktoré muzikanti dostali „pod stromček“ na Vianoce v roku 1975. Skúšku ohňom - prvé vystúpenie na pódiu - absolvovala Rabčianka 1. mája 1976 a bolo úspešné. Na Okresnom festivale dychových hudieb 7. novembra 1982 vystúpili hudobníci po prvýkrát vo svojom vlastnom kroji. Dychovkári v Rabči organizovali svoje vlastné, a nielen hudobné, programy: Vtipnejší vyhráva, Pochovávanie basy či v spolupráci so susedmi z Rabčíc program Tak si tu žijeme. V nich sa „našiel“ vtipkár, svojrázny básnik a rozprávač Ferdinand Kubík. Keď sa začala po revolúcii dychovka rozpadať, Anton Brišák a niekdajší starosta Dušan Piták našli výborný spôsob, ako ju zachrániť. Nový kapelník Ján Adamčík tiež cestoval za prácou. Aby mohla dychovka pravidelne a dostatočne často nacvičovať, museli ho udržať doma. A tak od 1. decembra 1992 sa stal Ján Adamčík riaditeľom Miestneho kultúrneho strediska v Rabči s tým, že bude pokračovať v aktívnej činnosti dychovky. Odvtedy Rabčianka nechýbala hádam na žiadnom festivale dychových hudieb na Orave a okolí, na kultúrnych podujatiach doma ani v Poľsku. Veľmi populárna je v poľskej Jelešni a Koszarawe, Poliaci si totiž na dychovke zakladajú oveľa viac než Slováci - lepšie sa starajú o výchovu dorastu i o materiálne zabezpečenie súborov prostredníctvom štátnych fondov, nielen z prostriedkov samospráv. Aj Rabčianka sa k svojmu jubileu dočkala: prísľubu z radov muzikantov, že sa postarajú o dorast a od starostu Dušana Raticu, že samospráva bude robiť všetko pre to, aby mala dychovka dobré podmienky pre svoju činnosť.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou