„Titul“, ktorý má na uniforme pripnutý spolu so svojou menovkou, však vraj nosí len z recesie. „Vyrobil som si ho sám, aby som trochu podráždil nadriadených,“ usmieva sa 32-ročný Trstenčan a pokračuje: „Na druhej strane ale naozaj patrím k sprievodcom s najvyššími tržbami.“ Peter tvrdí, že výšku zarobených peňazí majú pevne v rukách predovšetkým oni sami. „Treba si k ľuďom nájsť vhodný prístup. Tiež sa snažím nesedieť len na jednom mieste, ale pohybovať sa medzi cestujúcimi. Keď už niekomu ponúknem lístok, skúsim dotyčnému navrhnúť i nejaké výhodné zľavy, prípadne sa ho spýtam, či nemá záujem aj o spiatočný lístok. Treba sa obracať, samozrejme, nenásilnou formou voči cestujúcim, a potom aj tržby stoja za to.“
Keď sa Peter Rožek v ôsmej triede základnej školy rozhodoval, čím chce byť, váhal medzi vlakovým sprievodcom a prácou kuchára. Nakoniec zavážil fakt, že železničiarom bol aj jeho otec, brat dokonca pracoval ako rušňovodič. Remeslo preto zostalo v rodine. Peter vyštudoval železničné učilište v Trenčíne a svoju prácu berie vážne. „Baví ma najmä preto, že robím s ľuďmi. Zakaždým je to niečo iné, človek aspoň nefunguje v stereotype,“ vraví. Na pohľad jednoduchá a nenáročná práca má aj svoje tienisté stránky. „Ono to vyzerá ako pokojná robota, že človek sa len tak vozí, ale nie je to tak. Vozne častokrát nekúria, cestujúci hundrú, sú agresívni... Neraz som už musel v práci použiť aj päste. Najviac problémov vždy robia podgurážení ľudia, vracajúci sa zo zábav. Raz mi jeden takýto na stanici v Trstenej hodil do okna skalu,“ spomína na menej príjemné zážitky zo služby Peter. „Väčšinou si musíme pomôcť sami. Štátna polícia v takýchto prípadoch nezasahuje, na to máme železničnú políciu. Tá je však najbližšie vo Vrútkach a kým príde, je už po všetkom.“ Najhoršie sú pre mladého sprievodcu momenty, keď v blízkosti trate vidí ľudí. „Vtedy ani nedýcham a len čakám, čo sa stane. Smrteľný prípad som našťastie zatiaľ v službe nezažil. Spomínam si ale na jednu nehodu, ktorá sa stala približne pred dvomi rokmi na železničnom priecestí v Medzibrodí. Šofér dodávky si všimol prichádzajúci vlak neskoro, až v čase, keď už bol s autom na koľajniciach. Vtom sa zľakol a zostal tam stáť. Ako sme sa na nich rútili, všimol som si pohľad jeho spolujazdca, bolo to hrozné. Mali ťažké zranenia a jeden z nich sa zo zdravotných problémov spamätával celý rok.“
P. Rožek si najlepšie rozumie so študentmi, ktorí patria k najčastejším pasažierom oravského vlaku. Na jeho trati pôsobí v súčasnosti dvadsaťpäť sprievodcov, ktorí zároveň zastupujú aj prácu vlakvedúcich. Ich služba sa delí na turnusy, pričom každý pozostáva z dvadsiatich troch dní. „Včera
som napríklad do práce nastúpil o štvrtej poobede a skončím dnes o pol tretej poobede. Nasledujú dva dni voľna,“ vysvetľuje najmladší z oravských vlakových sprievodcov. Počas služby stihne absolvovať trasu Trstená – Kraľovany a späť aj štyrikrát.
A ako cestujúci reagujú na Petrov nekonvenčný vzhľad? „Už si zvykli. Keď som sem hneď po škole nastúpil, mal som ešte dlhšie vlasy a nosil som prstene so smrtkami. Vtedy sa predo mnou babky prežehnávali. Keď som sa im dlhšie prihováral a zistili, že som k nim slušný, tak sa trochu upokojili. Dnes už nosím aj jemnejšie striebro a smrtky som tiež odložil,“ dodáva Peter Rožek, ktorý dúfa, že sa mu raz podarí založiť si vlastné piercingové štúdio.
Autor: aš
