Kľúčom nie a nie otočiť. Dvadsaťštyristupňový mráz poriadne „pritínal,“ a keď ani ochotní susedia a ďalší nedokázali pohnúť s bezpečnostnou zámkou na jeho dverách, vybral sa požiadať o pomoc tvrdošínskych hasičov. Jeho otec bol v tridsiatych rokoch v Tvrdošíne hasičským veliteľom, nuž mu v núdzi prišla na myseľ stavovská príslušnosť k mužom v modrých uniformách, ktorých nezriedka videl pomáhať nielen pri hasení požiaru. Prešiel ani nie sto metrov a bol na hasičskej stanici.
„Vypočuli ma a zanedlho jeden prišiel a vypáčil bezpečnostnú zámku na našich dverách. Vnútro „fabky“ bolo úplne rozmrvené. Neviem, či to spôsobil mráz? Keď som odchádzal z domu, dvere som zamkol bez problémov. Ochotný hasič vyhol zámku, otvoril dvere, vybral dózickú zámku a „bľach“, predstavte si, vrátil do pôvodnej polohy, že ani nepoznať, v ktorom mieste bol vyhnutý. Za dvadsať minút! Do rána sme síce spali v odomknutom byte, ale v teple. Na druhý deň prišiel kolega toho hasiča a namontoval nám novú „fabku“, ktorú som kúpil. Som veľmi vďačný tým chlapom. Moc nám pomohli. Pochváľte ich v MY Našej Orave. Čo by sme si boli aj s manželkou počali v takom mraze, a k tomu sa blížila noc,“ hovorí uznanlivo o čine tvrdošínskych hasičov z 23. januára invalidný dôchodca Juraj Sunega.
„Joj, o tom nepíšte, pretože tento zásah nemáme ani v knihe zaznamenaný“, privítal nás minulý týždeň jeden zo službukonajúcich hasičov v hasičskej stanici v Tvrdošíne, ktorý si neželal, aby sme uviedli jeho meno. „Na výjazd k zásahu potrebujeme súhlas operačného strediska z Dolného Kubína. A na tento prípad sme povolenie nedostali, s argumentáciou, že hasiči nemajú čo otvárať ľuďom zámky, lebo na tieto činnosti sú zámočníctva. Na otázku, či máme toho pána nechať zamrznúť, operačný nakoniec súhlasil, ale s tým, že zásah treba vykázať ako kondičnú jazdu, nie výjazd na zásah.“ Jeden z hasičov šiel teda Jurajovi Sunegovi pomôcť – na súkromnom vozidle. A na druhý deň zas ďalší namontovať zámku, opäť súkromne. Zrejme preto, že im ľudský cit, a možno trochu i stavovská česť, hovoria, že pomôcť ľuďom, zvlášť starým a chorým, v zime a silnom mraze je povinnosťou každého človeka. Veď koľkí hasiči to tak v mrazivých dňoch práve v 4. januárovom týždni robili na cestách snehom zapadnutého Slovenska, donášajúc ľuďom v kolóne vozidiel teplý čaj a deky?..
Majú, alebo nemajú zasiahnuť hasiči v prípade, aký sme spomenuli? Na to sme sa opýtali hovorcu a vedúceho oddelenia prevencie Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Žiline Pavla Beniača: „Záleží od okolností, či hasiči vyjdú na zásah v podobnom prípade. Ak ide o ohrozenie života, teda v životu nebezpečných situáciách sú hasiči povinní zasiahnuť.“
Prečo teda operačné stredisko nepovolilo výjazd službukona- júcemu hasičovi? Riaditeľ OR HaZZ v Dolnom Kubíne Jozef Púčik nás, okrem iného, telefonicky informoval, že hasiči majú striktný zákaz otvárať zámky bytov, a môžu zasiahnuť iba v prípade, keď je ohrozený život človeka, alebo je v dome zabuchnuté dieťa... V tomto prípade podľa jeho slov nič také nehrozilo a pracovník operačného strediska konal podľa predpisov. Ako sa J. Púčik ďalej vyjadril, spomenutému občanovi však hasiči ľudsky pomohli.
Jurajovi Sunegovi pomohli hasiči z hasičskej stanice v Tvrdošíne, ktorí posúdili, že večer a silný mráz je pre tohto starého, invalidného občana situáciou životu nebezpečnou. Tí vyššie posúdili problém inak – no pre každý prípad našli alibistické riešenie.
A tak – bez toho, aby sme hodnotili postupy a prístupy zainteresovaných pri riešení situácie Juraja Sunegu, problém uzavrieme známym: viac je raz vidieť, ako stokrát počuť. Posúdenie vážnosti situácie v podobných prípadoch by mal „predpis“ nechať na hasičoch v teréne. Na tých, čo sú k ľuďom najbližšie, nie na tých od konkrétneho problému vzdialených desiatky či stovky kilometrov. Lebo „zobďaleč“ ťažšie posúdiť, či skutočne nejde o život. A ešte niečo: hasiči, ktorí „hasili problém“ spomínaného dôchodcu z Tvrdošína, by si zaslúžili uznanie. Aj keď pochvalu prostredníctvom novín – zo skromnosti (?) - s vďakou odmietli.