Majú rovnaké radosti a trápenia, tie isté problémy ako bežné deti, i keď kolektívna výchova ich predsa len formuje trocha inak. Na druhej strane sú ale družnejšie a viac toho spolu zažijú,“ hovorí skúsená pedagogička a súčasná riaditeľka Detského domova v Istebnom Martina Kucharská.
Zverenci detských domovov sú po traumách z detstva zväčša veľmi opatrní aj v medziľudských vzťahoch. Mnoho odchovancov preto počas života zostáva bez partnera. Opačný efekt je ten, že hlavne dievčatá ľahko naletia sľubom priateľov a potom sú nešťastné. Samozrejme, existujú i prípady, kedy sa bývalí obyvatelia detského domova šťastne vydajú alebo oženia, majú svoje deti a žijú spokojne.
Do domova sa dostávajú deti od troch rokov. V takýchto prípadoch sa ich sociálni pracovníci snažia umiestniť do náhradných rodín, kedy rodičia môžu dieťa formovať od útleho detstva. Po dosiahnutí osemnástich rokov mladí ľudia z domova buď odchádzajú a zariadia si život po svojom, alebo zostanú a ďalej študujú na vysokej škole. Ak odchovanec nemá kam ísť a nechce sa už ani vzdelávať, môže naďalej bývať v detskom domove s tým, že zo svojho zárobku prispieva určitou sumou na stravu a ubytovanie. Takto môžu odrastení zverenci v domove žiť až do dvadsiatich piatich rokov. „Potom im pomáhame nájsť vhodné ubytovanie a miesto v živote. Veľa detí zlyháva práve pri tomto prechode, ale keď za nimi niekto stojí a podá im pomocnú ruku, zvládnu to,“ tvrdí Martina. „Je to pre nich ťažké. Jednak vtedy, keď k nám prichádzajú a sú vytrhnutí z rodiny, a jednak vtedy, keď od nás odchádzajú, pretože sa musia sami postaviť na nohy. Navyše, je to o to ťažšie, že u nás dostávajú takmer všetko hotové priamo do ruky. Našťastie, rodinný systém domova, na ktorý sme pred pár rokmi prešli, deti učí viac samostatnosti. Pomáha im napríklad naučiť sa variť a postarať sa o seba.“
V súčasnosti sú v Istebnom umiestnení zväčša štrnásť až pätnásťroční zverenci. Dostali sa sem predovšetkým z diagnostického ústavu v Ružomberku. Menej je tých, ktorí prišli priamo zo svojich rodín, ktoré zlyhali po psychickej a výchovnej stránke, alebo ak sa v nich vyskytla trestná činnosť. Majetkové pomery rodičov dnes nie sú dôvodom na to, aby bolo dieťa umiestnené v detskom domove. Častokrát však rodina zlyháva práve kvôli nedostatku peňazí. Rodičia sa mnohokrát uchýlia napríklad k alkoholu a svoje deti zanedbávajú. Detí, ktoré sa dostanú do detského domova úplne malé a nikdy nepoznali svojich rodičov, je v súčasnej dobe už našťastie menej. „Tie, ktoré poznali svojich rodičov a prešli určitou krízou v rodine, si skôr vedia utvoriť obraz o tom, čo je dobré a čo zlé. Deti, ktoré sa od útleho detstva ocitli v detskom domove, to nevedia tak rozoznať,“ hovorí M. Kucharská. Podľa nej je však jedno, aké to ktoré dieťa je, každému odchovancovi istebnianskeho domova jeho pracovníci pomohli vždy, keď to potreboval. „Mali sme chlapca, ktorý od nás po osemnástke odišiel. Napokon zistil, že vlastne nemá kam ísť, jeho rodičia sa o neho takmer vôbec nezaujímali, tak začal piť. Keď zistil, že je s ním už naozaj zle, vrátil sa k nám. Vybavili sme mu protialkoholické liečenie, nedávno si našiel jedno resocializačné zariadenie, v ktorom je o neho určite dobre postarané. Jednoducho by mi to nedalo, nepodať mu pomocnú ruku,“ rozpráva riaditeľka a pokračuje: „Tiež sme mali chlapca, ktorý sa dostal na niekoľko mesiacov do väzenia. Napísal nám odtiaľ a my sme ho tam bez všetkého zašli navštíviť. Takže, nech je už dieťa akékoľvek, keď človek robí prácu pedagóga v domove s citom, nedá mu to, aby pred ním zatvoril dvere.“
Najnovší zákon o sociálno-právnej ochrane a kuratele dieťaťa hovorí, že sociálni pracovníci detských domovov by mali robiť všetko preto, aby sa dieťa vrátilo do svojej biologickej rodiny. Ak táto možnosť aj nie je, mali by sa snažiť umiestniť dieťa v náhradnej rodine. Detské domovy majú byť podľa zákona len akousi prestupnou stanicou. „Ja som však toho názoru, že ak raz rodina zlyhá a dieťa v nej trpí, je napríklad týrané, tak je to preň veľmi ťažké, aby sa vrátilo späť. Mám skúsenosť, že v rodine sa rovnaká situácia opakuje, pokračuje i naďalej,“ vysvetľuje svoj postoj M. Kucharská, ktorá svoju prácu náhradnej matky robí už dvanásť rokov. Dokonca sú aj také deti, ktoré pred náhradnou rodinou dávajú prednosť detskému domovu. „Nedávno sme tu mali prípad dievčatka, ktoré bolo v domove od svojich troch rokov. Keď dovŕšila siedmy rok, vrátili sa jej rodičia z výkonu trestu a podľa našich zákonov mali možnosť svoju dcéru opäť dostať do výchovy. Dievčatko sa teda vrátilo k nim. Už po polroku sme si ju ale brali z nemocnice ako týranú a to, čo sme my do nej vštepovali počas štyroch rokov, sa akoby šľahnutím prútika vytratilo. Snažili sme sa potom pre ňu zohnať vhodnú rodinu, ktorú sme aj našli, avšak po roku sa odtiaľ dievča tiež vrátilo späť. Aj keď bola rodina dobre zabezpečená, dievčatko sa v nej cítilo dobre, deň predtým, ako mala nastať adopcia, ju jej dočasní rodičia vrátili do detského domova bez udania dôvodu. Po dvoch takýchto skúsenostiach počas jedného roka potom samo vyhlásilo, že už z domova nechce nikdy odísť.“
Najväčšiu radosť majú pracovníci domova vtedy, keď sa im s odstupom času ich odchovanci ozvú a so svojím životom „vonku“ sú spokojní. O väčšine z nich vychovávatelia vedia, kde žijú, čo robia, ako sa majú. Buď zatelefonujú alebo pošlú pohľadnicu či obrazovú správu. M. Kucharskej sa tak v mobilnom telefóne hromadia fotografie usmiatych tvárí bývalých „domovákov“. „Mám veľmi rada, keď nás príde navštíviť jedno dievča, ktoré od nás odišlo už pred piatimi rokmi. Kedysi jej hrozila osobitná škola, celú základnú školu sa trápila. Potom si urobila učňovku a odišla bývať do Banskej Bystrice. Odtiaľ nám nedávno poslala diplom o maturitnej skúške a teraz dokonca uvažuje o štúdiu na vysokej škole. Aj keď žije z pár korún, vždy príde s takým optimizmom a elánom, že ma to až zaráža. Môže na ňu i pršať a ona sa bude stále smiať a bude spokojná. Čiastočne sme jej pomohli aj my, boli sme pre ňu akýmsi vodidlom, no najmä ona sama chcela dokázať, že na to má a že nesklzne na zlú cestu. Minule som jej dala zopár kusov oblečenia, ktoré už nenosím. Prišla sa mi v ňom ukázať, taká bola rada..., vraví mi: Tak už som hviezda, môžem ísť aj do SuperStar,“ hovorí s úsmevom Martina Kucharská a dodáva: „Už viackrát som to v zamestnaní chcela zabaliť. Ale keď sa mi dieťa, ktoré mi prešlo cez ruky, po čase ozve, že sa má dobre, v dobrom spomína aj na detský domov a povie mi, že sme mu pomohli nájsť správnu cestu v živote, vtedy si poviem, že tá práca má naozaj zmysel.“
