m prokurátorom - praskli. Od prvého januára 2006 všetkých podozrivých, vyšetrovaných, skúmaných, obžalovaných... máme považovať za bezúhonných občanov ako sme ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony.
Takže: žiaden únos syna prvého slovenského prezidenta nebol. Tí novinári, ktorí o tejto kauze hovorili, písali, klamali. Ich knihy o únose treba spáliť ako národnú hanbu, ich články vygumovať z redakčných diskov a všetkých – podľa zákona – potrestať, aj keď ide o retrotrest..
Takže: akýsi Remiáš zavraždený nebol a ak bol, tak nie v súvislosti s únosom. Jeho matku treba potrestať za jej vyhlásenia; novinárov, čo spochybňovali pravdu o tejto kauze vyhodiť z redakcií, nech idú tam, kde nebudú môcť ohlupovať mozgy čitateľov.
Takže: SiS-ka (a jej bývalý šéf) nemala v ničom prsty ani pri únose, ani neskôr, lebo všetci len dobro pre občanov a vlasť konali. Preto bolo správne a predvídavé prijať až dve amnestie, lebo nik nevie, čo si nepriatelia vlasti môžu vymyslieť a zdokladovať a dať súdu... preto až dodatočne by sme mali chápať úsmev vodcu národa, ktorý sa po prijatí amnestií v roli zastupujúceho prezidenta usmieval oblúčikom mesiaca a preto odborníčka na ústavné právo mala vtedy ako členka vlády úsmev, ktorý sa v Biblii volá „radosť spravodlivého.“
Takže bývalý poslanec, ktorý má kdesi na juhu ohradené sídlo ako bývalý uhorský gróf mal pravdu, keď vyhlásil z obrazovky všemocnej televízie: Kto nemiluje HZDS, nemiluje Slovensko.
Takže privatizácia národného majetku bola, je a bude v poriadku a tí, čo ju akýmkoľvek spôsobom spochybňovali, sú neprajníci prudko sa rozvíjajúceho a k demokracii neustále smerujúceho štátu. Privatizácia za korunu, či za známosť, či za odmenu nikdy nebola politická, jednosmerná, účelová, vždy bola obrátená k čestným cieľom, transparentná, s cieľom rýchlo obnoviť výrobu a dať ľuďom prácu.
Takže: domy, vily, paláce, penzióny, hotely a iné hmotné statky získané pre rodinu počas poslaneckého (a volebného) mandátu nikdy neplynuli z iných zdrojov, vždy len z poslaneckého platu, príplatku, doplatku.
Také skromné otázočky sa do hlavy tisnú: Načo bolo toľko rečí, vyhlásení, udaní v dobe nedávnej? Nájde sa novinár či ekonóm, čo zráta koľko miliónikov stáli advokáti, sudcovia, súdny aparát, vyšetrovatelia, poradcovia, načo tony popísaného papiera a čas strávený úradníkmi, policajtmi, činiteľmi, nami, čo sme o podobných kauzách čítali, pozerali na obrazovky, zbytočne debatovali, reči trúsili; veď žiadne obvinenia, či podozrenia nemali ani len záchytné body!
Môžeme si my, ľudia bežného života, vzdychnúť ako starosvetský rabín: Hevel havolím – márnosť nad márnosť a Kujol hevel – všetko je márnosť.
Takže: môj skvelý priateľ žijúci v príšernom meste N., čo o sebe hrdo vyhlasuje, že je pravičiar, môže zvolať ako biblický prorok: Ajhľa, demokracia!
