Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

Štefan Siváň ml. hovoril o svojom rodnom domci v Babíne, drevenici, z ktorej po otcovej smrti urobil malé, ale veľmi bohaté rezbárske múzeum. A mal pravdu. V dreveničke prišiel na svet, v nej trávil pri rezbárčine najviac času a v nej aj poslednýkrát držal v ruke rezbárske dláto, ktoré bolo pre neho súčasne s rodinou celým životom... V sobotné popoludnie 17. decembra 2005 mu dláto z ruky vykĺzlo, mozgová príhoda ho sklátila na zem v malej dielničke, rovno pri práci na soche Sedembolestnej Panny Márie. Keď dlho nechodil do domu oproti, kde žil s manželkou a dcérinou rodinou, pani Helena zašla po neho sama. Našla ho na zemi, nemohúceho, sotva vnímajúceho svet. Napriek tomu, že vzápätí sa o neho dobre postarali dolnokubínski lekári, jeden z najznámejších oravských rezbárov strávil svoje posledné Vianoce v nemocnici. Silou vôle sa držal života ešte aj v deň, keď okrem 2. sviatku vianočného oslavoval aj meniny – a desať minút po polnoci, 27. decembra vydýchol 60-ročný Štefan Siváň ml. naposledy. So Štefanom Siváňom ml. sa na miestny cintorín v Babíne prišli rozlúčiť desiatky umelcov z celého Slovenska, kultúrni pracovníci, ľudoví rezbári, maliari, ale aj umelci - akademici a množstvo príbuzných a priateľov z Babína i okolitých obcí. Štefan Siváň ml. sa narodil 25. septembra 1945 v Babíne. V rodine prostého roľníka a zároveň svetoznámeho insitného umelca Štefana Siváňa st. syn nasával do seba silný vzťah k umeleckej tvorbe. Aj keď jeho začiatky boli popri otcovi najprv nesmelé a na živobytie si desaťročia zarábal ako profesionálny požiarnik a veliteľ požiarnej jednotky, jeho umelecké cítenie v pravom čase vyšlo na povrch. Bol dôkazom toho, čo tvrdia mnohí rezbári: rezbárstvo je záľuba, ktorá keď v človeku dozrie, znenazdajky chytí za srdce dieťa, dospelého či dôchodcu. Ako nám povedala jeho manželka Helena, prvé sochy na verejnosti Štefan Siváň ml. urobil pred desiatkami rokov, keď sprevádzal otca do Východnej, kde rezbári zdobili obrovský amfiteáter pre folklórne slávnosti. Krava Deda Siváňa v životnej veľkosti je v amfiteátri doteraz, aj keď ide už o jej druhú kópiu. Vtedy sa do práce pustil aj syn. Prvou jeho nadmernou sochou bol napokon strom v amfiteátri. Odvtedy ich už urobil nespočetné množstvo: veľkých, malých, stredných. Motívom mu bol prostý človek a jeho práca, no podľa slov dcéry Lenky sa v ostatných rokoch viac orientoval skôr na sakrálne motívy, pričom sa vždy snažil spojiť fakty zo života svätých s konkrétnymi živými osobami či udalosťami. Prepojenie minulosti s prítomnosťou dýcha takmer z každého jeho diela. Drevo v spojitosti s ušľachtilosťou a dobrotou Štefana Siváňa ml. sa stalo skutočným šperkom v každom priestore. Obdivovať jeho diela mohli návštevníci desiatok výstav na Orave. Slovensku, ale aj v Čechách, Holandsku a Švajčiarsku. Ako povedal tento ľudový rezbár pri našom poslednom stretnutí, on z dreva netvorí nič, je to v ňom, v dreve, a každú sochu z neho vlastne len vyslobodzuje. „Každý druh dreva k tomu inšpiruje dobrého rezbára svojím tvarom, farbou, letokruhmi...“, zneli jeho slová. Štefan Siváň ml. po sebe zanechal troch potomkov: synov Štefana a Romana a dcéru Lenku. Od každého z nich sa dožil troch vnúčat. Štefan a Lenka v sebe objavili podobný cit ku krásnu, ako ich dedo i otec. Obaja vyštudovali umeleckú vysokú školu so zameraním na reštaurátorstvo. „Štefan toho roku absolvoval ťažkú operáciu srdca, syna nám takmer zabil kamión, už pol roka sa z nehody zotavuje... Manžel akoby bol cítil, po všetkých týchto peripetiách, že sa blíži jeho koniec. Začal dávať do poriadku majetkové záležitosti, rozdelil, čo ktorému z detí zanecháme,“ hovorí so slzami v očiach pani Helena. Sedí pri malom „oltáriku“, ktorý po manželovej smrti urobila v malej kuchynke. Pri jeho dvoch najobľúbenejších betlehemoch neustále horí svieca. Podobnú spomienku z ostatných dní Štefana Siváňa ml. má aj rezbár Stanislav Ondrík z Tvrdošína, ktorý si s ním bol v posledných troch rokoch bližší ako brat: „Zavolal mi: Príď! Nepovedal, prečo. Deň predtým, ako ho odviezli do nemocnice, som bol u nich. Porozprávali sme sa, len tak – o ničom, ale keď som odchádzal, stisol mi ruku ako nikdy, Zbohom, povedá... Vtedy som to necítil tak, ako teraz, dnes viem, že sa so mnou lúčil. Bude nám všetkým chýbať, s ním akoby odišiel aj kus môjho vlastného srdca... Štefan chcel toho ešte veľa urobiť – za dedovou drevenicou postaviť dielňu pre mladých nadaných rezbárov, v starej škole múzeum Deda Siváňa a záhradnú galériu. Je teraz na mne, aby som aspoň tie posledné dve veci doviedol do konca za neho, viem, že by to tak chcel,“ hovorí Stanislav Ondrík. „Pre Oravu a ľudové rezbárstvo je smrť Štefana Siváňa ml. veľkou stratou,“ hovorí riaditeľka Oravskej galérie Eva Luptáková. „Patril medzi ľudí s veľkým srdcom, ľudové tradície boli súčasťou jeho samého. Bol zdrojom inšpirácie a energie, do ktorého mohli s istotou načrieť aj jeho deti, preofesionálni umelci. Jeho dielo je, tak ako aj dielo jeho otca, zastúpené aj v zbierkach Oravskej galérie. Je veľká škoda, že v súčasnosti rady neprofesionálnych tvorcov na Slovensku veľmi rednú. Je taká neprajná doba – treba na to obrovskú silu, aby popri životných povinnostiach ľudový umelec zvládol aj takú bohatú tvorbu, ako to bolo v prípade Štefana Siváňa ml.“ Napriek mnohým prekážkam však Štefan Siváň ml. zanechal svojou tvorbou v minulosti výrazný umelecký odtlačok do budúcnosti. Česť jeho pamiatke!

Článok pokračuje pod video reklamou