Článok pokračuje pod video reklamou
Jednotlivé obce mali predpísané dávky, ktoré museli odovzdávať na štyri kantory (termíny). Baranov, jarabice, ryby (pstruhy, lipne, hlavátky), zajace a inú divinu, teľatá, voly, ošípané, sliepky, husi, vajcia a maslo natopené v holbách museli odovzdať na kantor svätojurský (24. apríla), svätojánsky (24. júna), svätomichalský (29. septembra) a vianočný (25. decembra).
Dochovaný inventár, medený riad – panvice na pečenie, mažiare, veľké a malé kotlíky, rôzne ražne, rošty, sitká, dbanky na mútenie masla, pokrievky, železné a drevené varechy, drevené korytá na cesto, drevené taniere a nože zo 17. storočia svedčia o tom, že na hrade jedlu venovali náležitú pozornosť. V zbierkovom fonde Oravského múzea sa do súčasnosti zachoval i mechanický viacražňový rošt, na ktorom sa pieklo viacero kusov mäsa naraz.
Najčastejšie sa konzumovalo mäso hovädzie, ale i baranie, kozie, bravčové, jelenie, zajačie a hydina. Najobľúbenejšie bolo hovädzie mäso varené s chrenom alebo petržlenom. K nemu sa podávali prívarky alebo omáčky rôznych chutí (žltá – dochutená šafránom, sivá – pripravená z čierneho uvareného chleba, zelená – z listov chrenu, petržlenu alebo žeruchy). Výnimkou neboli omáčky sladké, napríklad jablčné, dochutené medom a ovocím. Obyvatelia hradu konzumovali i vnútornosti a mäsové výrobky (paštéty, šunku, klobásy). Pozornosť venovali dochucovaniu jedál – šafránom, rascou, čiernym korením, majoránkou, estragónom (palinou), cibuľou, cesnakom, ďumbierom (zázvorom), klinčekmi, škoricou a muškátovým kvetom. Mäso skladovali nasolené v sudoch. Žiadne pramene sa však nezmieňujú o polievkach. V tomto období už môžeme hovoriť o kysnutom chliebe, ktorý si podkladali pod mäso a jedli ho tak, aby si nezašpinili odev, pretože taniere sa používali len na servírovanie (dezertné taniere sú vynálezom až neskoršieho obdobia). Chlieb namáčali do omáčok a polievku, keď sa objavila na jedálnom lístku, pili z misiek. Zemiaky, ako príloha, sa stali známymi až od 18. storočia.
Župan Oravskej stolice dokonca prostredníctvom obežníkov prikazoval pestovať zemiaky, čoho príkladom je i obežník z roku 1789: „..tí, ktorí minulý rok sadili švábku, pociťovali veľký úžitok, od biedy a hladu sa ochránili. Každá obec sa má usilovať, čo najviac švábky sadiť.“ K bežným jedlám patril varený paštrnák, konzumovali mrkvu, cviklu, zo strukovín hrach, bôb, cesnak, šošovicu. Kapusta a fazuľa sa v jedálnom lístku objavila neskôr. Nechýbali tu ani jablká, slivky, hrušky, a to vo forme čerstvej či sušenej. Thurzovci patrili medzi vyššiu šľachtu, začiatkom 17. storočia, keď sa ženil Imrich Thurzo a bral si Kristínu Nyáriovú, z dochovaných prameňov sa zachoval údaj, že v „jedálnom lístku“ boli ponúknuté aj tri pomaranče. Bol to prepych, ale Thurzovci si ho mohli dovoliť, pri svadbe jediného mužského potomka rodu sa na jedle nešetrilo. Na túto svadbu bolo zakúpených 200 sklenených pohárov a 1 400 kusov sklenených tanierov.
V 2. polovici 17. storočia sa medzi bohatými vrstvami obyvateľstva rozšírila móda pitia kávy a čaju, ktoré sa neskôr stali súčasťou raňajok. Víno, ktoré sa objavovalo na stoloch Thurzovcov, dovážali (tokajské, modranské, skalické,...), alebo do sudov svätojurského vína pridávali špeciálne extrakty. V inventári z roku 1611 sa uvádzajú rôzne druhy vína: „rozmarínové“, „hrebíčkové“, „škoricové“, citrónové“, „polinkové“ a „narančové“. Okrem vína sa hojne konzumovalo i pivo, pivovar pod Oravským hradom zásoboval hrad i podhradie. V hradnej pekárni sa okrem chleba piekli i rôzne koláče, torty, šišky, tvarohové cestoviny a fánky. Z prelomu 17. a 18. storočia sa zachoval napríklad i recept na Czeltlye a neb perniczki na spusob pistaczowich (cukrovinkové kôpky na pistáciový spôsob), ktoré sa piekli v kuchyni grófskeho rodu Forgáčovcov.
Príborový servis najskôr tvorili lyžica a vidlička a až neskôr sa k nim pridal i nôž. Pôvodne každý stolovník mal svoj vlastný nôž, ktorým jedlo krájal, napichoval ho a vkladal do úst. Nože mohli byť vyrobené zo starých šablí, alebo ich dovážali. Lyžica spočiatku slúžila iba na naberanie jedla a až neskôr mali hodujúci svoju vlastnú.
Vidlička sa bežnejšie začala používať v Uhorsku až v 16. storočí a predovšetkým len na servírovanie jedla. Okrem príboru sa už v renesancii používali špáradlá (strieborné bolo dôkazom bohatstva majiteľa), pričom niektorí hostia ho nosili zavesené na hodvábnej šnúrke, čo sa však považovalo za vrchol nevychovanosti.
