Môže to byť veľká bublina, ktorá pri prvej skúške praskne a dá človeku po hube. A môže to byť vnútorný motor, ktorý za jeden rok pomkne človeka vyššie, lebo bol vytrvalý a nechcel sklamať blízkych, či seba v sebe... Pokúšam som sa dostať „za oponu,“ ktorá v ľuďoch tieto ciele skrýva. Nie vždy sa mi to podarilo.
Ing. J. Z. (50 rokov) Ale áno, poviem vám, nie je to nijaké tajomstvo: chcem dokončiť rodinný dom. Bude ma to stáť zhruba pol milióna. Som stavbár. Niečo svojpomocne, niečo cez firmy. Otec sa mi smeje: Mohol si zostať v bytovke a užiť si. Nechceme bývať vo vežiaku, všetci chceme mať rodinný dom v ktorom bude každý mať svoju izbičku. Takže v roku 2006 všetci makáme.
MUDr. M. Ž. (35 rokov) Chcem sa dostať do zahraničia, lebo naše zreformované zdravotníctvo sa pomaly a isto dostáva do stavu, ktorý nikto nevie predvídať. Vy mi hovoríte, že treba počkať, že tie reformy nemôžu mať výsledky za dva roky. Ja žijem v reálnom čase. To vaša generácia žila vo virtuálnom čase; v ňom bolo treba len čakať...
Mgr. J.P. (30 rokov) Viem o čom hovorím, robil som štátnicu z dejín pedagogiky – žiaden režim nevedel zaplatiť prácu učiteľa. Štát si vzdelanie nevážil a ďalej neváži. Všetci reči o tom, že vzdelanie je najväčší kapitál štátu sú len kecy... Čo sa pýtate? Aké mám ciele v novom roku? Mám! Cez leto ísť na brigádu v zahraničí a zarobiť za tri týždne tridsaťtisíc pre svoju rodinu.
Žiačka základnej školy J.G. (štrvtáčka)... aby Maťo od susedov nebol taký protivný a dal mi už pokoj a povedzte mu, nech nedáva nášmu psíkovi čokoládu, lebo má už celkom zlepené brucho a nič iné nechce žrať, len čokoládu a cez Vianoce nám zo stromčeka kradol salónky, taký slušný pes, vraví stará mama, a stal sa z neho zlodej! To Maťo za všetkého môže, lebo on je takýýý nezodpovednýýýý..!
Žiačka základnej školy Sandra Š. (deviatačka) Ak bude niektorá slovenská televízia robiť casting na VyVolených aj pre pätnásťročných, prihlásim sa prvá! Bolo to senziš čumieť na tých v obyváku ako si tam žijú, varia, rozprávajú a... milujú sa a... plačú a vôbec a milujem Tonyho, lebo je z Oravy a bol skvelý a múdry a ja ho milujem a ak bude kandidovať do parlamentu, presvedčím našich všetkých doma aby iba jemu dal svoje hlasy...
D. K. (vysokoškolák) Tento roku promujem v Žiline. Už som aj prijatý do automobilky KIA, som v užšom výbere, v skupine tých, ktorí pôjdu na zácvik. Budem sa špecializovať v Kórei, angličtina mi nerobí problémy. V Kristových rokoch môžem byť vo vrcholovom manažmente. Vravíte že rúbem vysoko? Vy ste v mojich rokoch rúbali... nízko?
Bezdomovec J. M. (59 rokov) ...aby bolo celý rok teplo a dalo sa spať pod smrekom aj v zime...
F.K. hoteliér (50 rokov) V každom meste, v každej väčšej dedine na Orave by mali v budúcom roku vzniknúť turistické infocentrá. Nie kancelárske paničky na dobre platenom mieste, ale ľudia, ktorí tomu dobre rozumejú, sú profíci a vedia propagovať Oravu tak, že by sme nestačili počas celého roku oddychovať ani deň! Veď každý turista necháva u nás kapitál! A šíri dobrú, či zlú povesť. Aké mám ciele? To vám nepoviem, aby som nezakríkol...
A.G. dôchodca (82 rokov) Človek v mojom veku už nemusí mať také problémy. Všetky moje veľké plány vyšli na riť Paľovu. Najprv som po otcovi roľníčil. Potom mi komunisti dali pôdu do družstva, nuž som robil na družstve, pri kravách, vari tridsaťpäť rokov. Doma sme chovali jednu kravku, sliepky, občas morky, mali sme záhumenku, záhradu, moja robila upratovačku v škole, nič nám nechýbalo. Teraz mi pôdu chcú vrátiť. Načo? Deti ju nechcú, tak nech ju má družstvo ďalej v prenájme. Záhradu som predal. Najstarší syn si za to kúpil felíciu. Na pohreb som si odložil, aj na kar. Ale jedno „predsebavzatia“ mám, aj vám ho poviem: V našej dedine som prežil už šiestich mojich vrstovníkov... Tak si trúfam ešte dvoch-troch prežiť a chodiť na hríby na svoje miesta... Nie, tie vám neprezradím! Najmladšiemu som chcel nakresliť na chotárnu mapu presne kde a kedy ktoré huby rastú, tam ich určite nájde. Lenže ten radšej hráva pri počítači šachy. Trafený je ako jeho nebohá mať – tá potajomky písala básničky; veď to nie je hanba, básničky písať, ale ona, akoby sa hanbila, počkala, kým pospíme a čarbala si do starého zošita po synovi, alebo raz som ju v humne našiel na kláte sedieť s papierom na kolenách... Dakedy mi ich čítala, keď nemohla spávať. Predtým, ako ju na aperáciu odviezli, všetky básničky spálila... pýtate sa, či si niektorú z tých básní pamätám? Ale hej, nie iba jednu, môžem vám ju zarečniť, na smrteľnej posteli mi ju povedala: Adam môj, Adam môj, vždy si bol poklad môj (zle ti veru bude, keď ma už nebude) Vtedy som sa rozreval...