Podľa svetoznámeho klasika ruského realistického divadla K. S. Stanislavského vo svete divadla platí heslo: „Nie sú malí a veľkí herci, sú len malé a veľké role.“
Nie každému hercovi je dopriate zahrať si Othela, Hamleta či Romea. Aj malé role a epizódne postavičky sa stanú neopakovateľné a nezabudnuteľné pre divákov, pokiaľ sa ich zhostí taká nevšedná osobnosť, akou bol herec Adam Matejka.
Ak si položíte otázku, ktorý herec vytvoril najviac úloh v slovenských filmoch, nedostanete odpoveď Króner, Vášáryová, Kvietik, Pántik, Machata či Rajniak, ale Adam Matejka.
Bolo ich vyše sto. Sto a jeden život. Život zasvätený herectvu a... šusterčine.
Adam Matejka sa narodil 21. novembra 1905 v obci Paludza rodičom Dorote a Jánovi. Otec pochádzal z neďalekej obce Sokolče a matka bola z Paludze. Rodina Matejkovcov žila vo veľmi skromných, chudobných pomeroch, mali len kúsok poľa. Ján Matejka slúžil ako hospodársky sluha (bíreš) na miestnom veľkostatku u Grossa a matka bola tkáčka. Mali päť detí, Jána, Adama, Martina, Ondreja, najmladšia dcéra im zomrela v rannom veku. Malý Adam začal chodiť do školy v rodnej obci. Vychodil sotva tri ročníky ľudovej školy. Aj keď sa obec v minulosti pýšila vyspelým školstvom, v čase jeho detstva už prebiehala silná maďarizácia. Známe Aponiho zákony si predierali cestu i na slovenskom vidieku. Učil sa po maďarsky a pochytil len základy čítania, písania a počítania. Odmalička pomáhal rodičom. Najprv pásol husi a keď mal deväť rokov pásaval svine a neskôr kravy.
Prežil dve svetové vojny
V tomto období vypukla I. svetová vojna. Ľud na dedine trpel nesmiernym hladom. Chudobní ľudia dávali za pravdu životnej múdrosti, že remeslo má zlaté dno. A tak rodičia Adama dali za učňa k obuvníkovi Haviarovi do neďalekej obce Vrbica. Konečne videl svet i keď len za humnami svojej Paludze. Keď sa vyučil za obuvníka, nemal dosť peňazí, aby si otvoril vlastnú živnosť. Znova pracoval ako jeho otec na veľkostatku, pásol kravy a popritom šil pre ľudí v obci kapce.
V roku 1921, vtedy mal mladý Adam ešte len šestnásť rokov, sa po prvýkrát postavil na ochotnícke javisko v Paludzi. Jeho prvá hra, v ktorej účinkoval, bola Urbánkova Hriešnica.
Mládež nacvičovala divadlo po večeroch zväčša v zimných mesiacoch, keď bolo menej roboty. Pamätníci spomínajú, že v Paludzi ochotníci uviedli Bačovu ženu, Rozmarín, Penzión bielej panej, Hájnikovu ženu a iné. V týchto hrách účinkovali aj Adam a Martin Matejkovci.
Koncom 30-tych rokov minulého storočia sa bratia Ján, Adam, Martin a Ondrej Matejkovci rozhodli osamostatniť sa od rodičovského hniezda a plánovali postaviť si spoločný rodinný dom. Adam však nemal dostatok peňazí na výstavbu. Neblahú situáciu riešil ako veľa iných Slovákov. V roku 1937 odišiel pracovať do belgických baní v meste Liége. Po dvoch rokoch sa vrátil domov s ťažko zarobeným grošom. Ani doma v Liptove neboli práve najlepšie sociálne pomery. Jeho brat Ondrej sa stal šustrom a mladší Martin murárom. Vo svete zúrila II. svetová vojna a Adam Matejka znova podstúpil útrapy vojny.
Súci aj na veľké javisko
Po skončení vojny sa opäť aktívne zapojil do ochotníckej činnosti. Ako člena ochotníckeho súboru v Paludzi si všimol jeho herecké nadanie a skúsenosť Ján Jamnický, vtedy režisér Slovenského národného divadla v Bratislave. Často chodieval so svojou ženou Vilmou k strýkovi do Paludze, ktorý tam bol evanjelickým farárom. Uvidel ho v Stodolovom Čaji u pána senátora (1948), kde stvárňoval Slivku a po predstavení mu povedal: „Adam, ty by si bol súci aj na veľké javisko!... Nechceš to skúsiť?... Keď bude najbližší konkurz, pošlem ti prihlášku... “
V tomto období vzniklo Dedinské divadlo, ktorého zriaďovateľom bol Jednotný zväz slovenských roľníkov. Úlohou divadla bolo šíriť divadelnú kultúru na slovenskom vidieku formou zájazdového divadla. Začali sa konštituovať tri súbory v Bratislave, Zvolene a Michalovciach.
V roku 1949 dostal Adam Matejka pozvánku na konkurz do Dedinského divadla, vtedy mal už štyridsaťštyri rokov. Zišlo sa ich vtedy 260 uchádzačov. Z profesionálneho divadla si vtedy herci nerobili ťažkú hlavu, veď podmienky Dedinského divadla boli také, že bez ochotníckeho srdca sa to nijako nezaobišlo. Vystupovali po celom Slovensku skôr na javištiatkach, ako na onom veľkom javisku... Napriek tomu Adam Matejka cítil priveľkú bázeň a zodpovednosť. Zachovali sme si jeho niekdajšie šťavnaté spomienky na tie chvíle: „Na konkurze bol predsedom komisie Andrej Bagar. V chodbe divadla bolo tak nafajčené, že by ste mohli aj sekeru zaťať do vzduchu. Pripravil som si z Čaju u pána senátora úryvok, ale keď som začal, uvedomil som si, že mi chýba na niektorých miestach „kontra“. Keďže sa nik neozval, splietol som sa a v tú ranu som zabudol všetko, čo som mal povedať. Ukrutánsky som sa zahanbil a poďho dolu z javiska. Nepomohli ani Bagarove výzvy, aby som sa vrátil. Nakoniec ma predsa presvedčili, aby som dačo zaspieval. Išiel som spustiť Ja som bača veľmi starý, ale najskôr mi Bagar nakázal, aby som znázornil baču, ako smúti za ovečkami. No zahral som aj zaspieval. Nakoniec mi Bagar vraví: „Stačí. Aké máš zamestnanie?“ „Prepytujem, šuster..., hovorím. „Tak odteraz nebudeš obuvníkom, ale hercom.“
Zo šustra herec
Zakladateľmi Dedinského divadla boli Andrej Bagar a režisér Drahoš Želenský. Divadlo malo v repertoári hry domácich i zahraničných autorov. Orientovali sa na nenáročné veselohry a hry z dedinského prostredia. Zájazdové divadlo si po slovenských dedinách vytvorilo dobré divácke zázemie. Jadro súboru tvorili bývalí amatérski ochotníci, ktorí sa prirodzene vedeli vžiť do vkusu dedinského diváka. V tomto divadle okrem D. Želenského pôsobili ako režiséri aj Magda Lokvencová – Husáková a Ján Klimo, starý otec herca Maroša Kramára. Adam Matejka od šusterského kopyta prešiel na profesionálne divadelné dosky, ktoré znamenajú svet.
Nebol to pre neho až taký veľký rozdiel. Obuvnícke heslo: Od dratvy po šusterskej niti, nech ťa vietor neuchytí! mu zostalo. Vo svojich štyridsiatich štyroch rokoch nastúpil do profesionálneho Dedinského divadla, ale tým len pokračoval v tom, čo začal v ochotníctve v Paludzi.
Spolu s Adamom Matejkom začínali v tomto divadelnom telese aj herci takých mien ako: Viera Strnisková, Oľga Zöllnerová, Žofia Martišová, Božena Slabejová, Leopold Haverl, Ivan Mistrík, Peter Gažo (z Liptovského Petra), Teodor Piovarči ( z Hýb), Milan Kiš, Ľudovít Greššo, Július Vašek, Jaroslav Ďuríček, Eduard Bindas a ďalší.
Našiel spriaznenú dušu
Práve v tomto období bratia Matejkovci dokončili výstavbu spoločného rodinného domu. Jeho pobyt v ňom bol zriedkavý, keďže odchádzal za prácou herca do Dedinského divadla. V Dedinskom divadle Adam Matejka pôsobil desať rokov (1949 - 1959) a naplno rozvinul svoje herecké skúsenosti z ochotníckeho divadla, vytvoril rozmanitú paletu postáv. Dedinské divadlo bolo pre neho veľkou školou. Na profesionálnej scéne sa vykryštalizovalo jeho spontánne herectvo, ktoré vyvieralo z jeho nevšedného naturelu.
V roku 1958 sa oženil s Alžbetou Urbanovou. Vo svojej manželke našiel spriaznenú dušu pre rodinný život aj pochopenie pre jeho herecké ambície. Pani Alžbeta Matejková po rokoch si zaspomínala na ich prvé stretnutie: „Robila som na Okresnom národnom výbore v Kežmarku. Členovia Dedinského divadla u nás hrali divadlo. Potom bola zábava a tam sme sa spoznali. Moji známi mi povedali: To by bol muž pre teba. A stalo sa.“
Adam a Alžbeta Matejkovci spolu vychovali dve dcéry Darinu a Juditu.
V roku 1959 Dedinské divadlo zaniklo a herci sa rozpŕchli do iných divadiel. Adam Matejka pôsobil v Krajovom divadle v Trnave. Vytvoril tam dve pozoruhodné postavy: kostolníka (Kocúrkovo, 1960) a Sarka-Farku (Na posiedke s čertom, 1960).
Po niekoľkých mesiacoch opustil profesionálnu scénu v Trnave a vrátil sa domov do rodného Liptova k obuvníckemu remeslu. „Tak je. S divadlom som sa rozišiel po dobrom preto, lebo manželku mám z Liptova a tá nechcela ísť za mnou do Trnavy. Nuž vrátil som sa k remeslu. S filmom však pracujem ďalej a môj zamestnávateľ, družstvo Ďumbier, nerobí mi v tom prekážky, ba naopak podporuje ma v umeleckej tvorbe,“ hovorieval.
V decembri 1962 sa rodina Adama Matejku musela odsťahovať z Paludze do nového bytu na Bottovej ulici v Liptovskom Mikuláši. Rodinný dom bratov Matejkovcov a celá obec Paludza bola zatopená.
Filmy išli jeden za druhým
Ako sa Adam Matejka dostal k filmu? „Pre film ma v roku 1953 našiel vtedajší asistent filmovej réžie Tibor Rakovský. Prvý raz som hral vo filme Pole neorané – obecného sluhu Vendelína. Pokus sa vydaril a potom išli filmy jeden za druhým.“
A tak začal putovať stále častejšie a častejšie po exteriéroch a ateliéroch Koliby a Barandova neskôr aj Mlynskej doliny a Kavčích hôr. Stále častejšie sa objavoval na plátnach kín a v televíznych filmoch.
„Keď som slávil sedemdesiatiny, mal som za sebou sedemdesiat filmov. Ale aj tak sa nerád pozerám na filmy, v ktorých hrám. Najradšej si po robote oddýchnem na záhrade. Veľké postavy? Kdeže! To je pre školených, nie pre mňa.“
Adam Matejka vravieval o svojich postavičkách, akoby s nimi rástol od nepamäti. Hovoril o sebe, že je neškolený. Lenže toľko hereckých skúseností ako mal on, malo len niekoľko významných hercov.
Adam Matejka spolupracoval s významnými režisérmi. Niektoré postavy mu prischli. A on cítil, že každú postavu mal rád. Bol jedným z najobsadzovanejších filmových hercov. Svojím postavičkám dedinských sluhov, poštárov, bubeníkov, kostolníkov, dedkov, dokázal vdýchnuť kus človečenstva.
Nezabudnuteľnou zostala postava Piti báčiho vo filme režisérskej dvojice Ján Kadár a Elmar Klos Obchod na korze (Oscarom ocenený film v USA), kde si zahral po boku vynikajúceho herca Jozefa Krónera.
S Krónerom chodil na ryby
Adam Matejka počas svojho pôsobenia v divadle a neskôr vo filmových ateliéroch spoznal desiatky hercov, ktorí ho často navštevovali v Liptove. Medzi jeho priateľov patrili Ivan Rajniak, Slávo Záhradník, Karol Machata, Ivan Mistrík, ktorému bol na svadbe aj ako svedok. Srdečne sa priatelil s populárnym Jozefom Krónerom (chodievali spolu na rybačku - Króner chytal ryby a Matejka varil halušky), s jeho bratom Ľudovítom, ktorý podobne ako Matejka hrával celé desaťročia rôzne epizódne postavičky. Úprimné priateľstvo ho viazalo najmä s hercami, ktorí pochádzali z Liptova: Ivan Rajniak, Ondriš Jariabek, Slávo Záhradník.
Jeho manželka Alžbeta si dodnes pamätá, ako ich u nich v obývačke bolo toľko, že museli sedieť na zemi. Adam Matejka bol nielen výnimočný herec malých postáv ale aj jedinečný kuchár. Jeho guláš bol vychýrený a veľa národných a zaslúžilých umelcov sa išli za ním potrhať. Stretávali sa v prekrásnej liptovskej prírode, kde okrem voňavého guláša nechýbalo ani „dobrô hriatô“. Adam Matejka spolupracoval aj s mikulášskymi ochotníkmi, Mikulášania si bez neho nevedeli predstaviť ani povestné liptovské jarmoky, ako bubeník vždy oznamoval ich začiatok.
Roky pribúdali. Adam Matejka sa prešmykol cez sedemdesiatpäťku. Chorľavel. Síl bolo stále menej a menej...
Jeho zdravotný stav sa po takmer sedemročnej ťažkej chorobe sa nezmenil. V tichosti v apríli 1988 opustil svoju rodinu, Liptov, priateľov a filmársky pľac - javisko svojho života vo veku nedožitých 83 rokov.
Autor: Pripravili: Eva Štofčíková, Peter Vrlík
