Podľa ľudového výkladu znamená výraz Choč koč, hovorilo sa totiž, že vrch má podobu koča. V skutočnosti však toto pomenovanie označuje vrchol, štít hory. Kavuljakov Historický miestopis Oravy spomína, že v roku 1755 otvoril Adam Revický na Choči baňu na zlato a striebro. Baňa však čoskoro zanikla. Choč je tiež v okolí jediným miestom, kde rastie veľké množstvo kosodreviny. Oravskí olejkári poznali túto rastlinu dobre a vyrábali z nej olej, v Európe známy ako karpatský. Olejkári ho predávali v Poľsku, Rusku a Nemecku. Flóru Choča skúmal už v roku 1790 istý lekár so zložitým menom Hacquetapza. O niekoľko rokov neskôr prišiel na vrch za tým istým účelom švédsky botanik Wahlenberg.
Nesmierne zaujímavé informácie o Choči podáva v kronike Vyšného Kubína Peter Pajer, ktorý v prvej polovici minulého storočia pôsobil v dedine ako učiteľ. V súčasnosti je už silvestrovský výstup na Choč každoročnou záležitosťou desiatok ba až stoviek ľudí. Peter Pajer však píše o Choči v zime takto: „Je krásny v tisícoch detailoch a celkovým záberom je povznášajúci a upokojujúci. A ešte čosi, keď hovoríme o výhľade z Choča v zime. Je pravda, že dosiaľ len málo ľudí tento pohľad zažilo, veď zimný výstup na Choč je viac ako výkonom ťažkým. Jedinou hodnotou za päťhodinovú drinu je výhľad...“
Neďaleko strednej poľany stála niekedy Hviezdoslavova útulňa. Postavili ju v roku 1920 pre turistov, ale využíval ju aj horský prápor vojenskej posádky z Dolného Kubína a Ružomberka. Každoročne, 28. októbra, bolo pri útulni pasovanie vojakov na „horákov“. „Príslušníci horského pešieho pluku pochodovali k útulni v plnej poľnej, so štyridsiatimi kilami na chrbte, s poľnou kuchyňou, ktorú ťahali mule a somáre, ako aj s ťažkými zbraňami na chrbtoch týchto zvierat. Na štíte Choča zapálili velikánsku vatru, hudba hrala hymnu a všetkých nových príslušníkov pluku pasoval veliteľ brigády symbolickým úderom palicou po pleci a podaním ruky,“ uvádza kronika. „Len po tomto akte si mohli všetci prišiť „orlíkov“ na červenú podložku goliera blúzky s veľkou pozlátenou „jednotkou“.“ Útulňa bola počas povstania v roku 1944 vypálená a už nikdy ju nikto neobnovil.
Choč bol podľa údajov z kroniky i „ochrancom nášho ľudu počas Slovenského národného povstania pred nemeckými fašistickými votrelcami“. „Pod jeho kožuštekom stavali sa prvé úkryty a bunkre partizánskych skupín. Pritúlil dokonca aj vysťahované rodiny z Vyšného Kubína.“
Choč v minulosti vlastnilo niekoľko bohatých zemianskych rodín. Patrili k nim aj Kubínyiovci. Podľa našich informácií, potomkovia Kubínyiovcov predali svoju časť 1611 metrov vysokého vrchu istému kysuckému podnikateľovi len nedávno.