Úvahy nad hrncom fazule

(Nosila ju v pletenom koši „na lúky“ v gledniaku, prihriala hlinenú nádobu pri ohnisku; rozvoniavalo na celé Potôčky aj na Pohánčiská. Strýko nevydržal kosiť a prišiel si „posedieť.“) Varievala ju nebohá stará mama na svoj starosvetský spôsob, varil ju otec, keď sme zostali sami traja chlapi v chalupe. Voňala tiež, len bola tvrdá aj na dobré zuby. Zabudol ju, kuchár z núdze, vodou večer zaliať. Varievam ju aj ja – tiež na svoj spôsob. Recept je to tajný, dôležité je, že chutí lepšie, ako vyberané jedlá v reštaurácii s piatimi hviezdičkami.

Fazuľa si pufká spod mierne podvihnutej pokrývky. Počúvam túto kuchynskú hudbu a občas opatrne privoniavam. Sedím si po starosvetsky pri šporáku...
V päťdesiatych rokoch minulého storočia – na intráku v Bratislave – bola študentská menza, strava bola vyrátaná presne, na kalórie. Dobrá bola, lenže my, dvadsaťroční, sme boli o dve hodiny hladní. Tak sme vymysleli: riaditeľovi internátu budeme zadarmo doúčať jeho dcéru a on nám za to dovolí mať na izbe elektrickú platničku. Rozdelili sme si funkcie: vyberač daní, zásobovateľ, kuchár. Kuchárom som bol ja. Vo veľkom hrnci (doniesol ho z domu Milan) som varil zo všetkého dohromady jedlo, ktoré sme nazvali „námorníckô sekanô.“ Musela v ňom byť fazuľa ako základ. Údenina (lacná) a všetky ostatné zložky boli len doplnkom do množstva jedla a chuti jedla. Na sekanô chodievali z celej chodby návštevníci. Ak zostalo, vyberač daní (Mišo) vyberal za tanier námorníckeho plus chlieb tri-päť-osem korún. Pamätníci z vtedajšieho internátu Nicosa Belojanisa už vymierajú. Tí, čo žijú a ešte si pamätajú, pri stretnutiach vždy spomínajú na neopakovateľnosť námorníckeho sekaného.

Prečo mi napadajú pri sporáku takéto myšlienky? Nedávno bolo v Afganistane zemetrasenie. Náš reportér z telky nám predstavil obrazom i slovom utrpenie nevinných, utečencov v horách, ubytovaných v núdzových stanoch.. Reportér hovorí: Ak prídu kruté zimy, títo ľudia zomrú. Ak nepríde potravinová výpomoc na neprístupné miesta, stovky ľudí zomrú.. Ak tieto deti nedostanú lekársku pomoc... zomrú. Psychologický faktor vzdialenosti pôsobí: To, čo sa nás nedotýka bezprostredne, sa nás nedotýka vôbec. Vďaka médiám sme ľahostajní... Pozeráme sa na obrazy utrpenia a jeme a popíjame. Tento hrniec fazule by možno zachránil od smrti hladom a chladom desať detí... aspoň na chvíľu.

Prečo mi napadlo písať o fazuli? Pretože písať o tom, že ak sa má dodržiavať novinárska etika a prirodzená mravnosť človeka, tak treba písať o oboch stranách mince. V ostatnom čase sa mne, tupému a nedovzdelanému dedinčanovi žijúcemu na hlbokom oravskom vidieku, zdá, že bratislavskí redaktori svoje témy už vyčerpali. Alebo majú témy a boja sa ich, lebo dnes sa pod človekom zatrasie stolička veľmi rýchlo, hoci sa dotkol len pavučiny, ktorá bola nepovšimnutá v kúte. Nuž sa vrhli na vidiek. Tí sedliaci, čo tam žijú, znesú hocičo...aj taká predstava na Slovensku žije a cíti sa skvele! Investigatívna žurnalistika a bulvár sa chytajú každej slamky, len aby mali TÉMU, ktorá zaujme, vzruší, excituje mozog malomeštiaka, ktorý vykríkne: AHA! Vidíte ho, aký je to človek?
Tak si myslím: čo by sa stalo, keby reportéri a otravné persóny, ktoré začínajú milovať vidiek, čo keby si uvarili fazule podľa starosvetského receptu? Možno by dostali vetry, ktoré sú vždy zdravé a nerobili by vetry iným, ktorým ide len o pravdivé zobrazenie stavu vecí ľudských.