No mládež chcela cibriť svoje výtvarné nadanie, a tak sa v učiteľskom kolektíve ZŠ v Krušetnici, kde chýba kvalifikovaná výtvarníčka, predsa len našli dve šikovné ženy, ktoré nikdy nemali k výtvarnému umeniu ďaleko. Že išlo o dobrú voľbu, to dokázal obrovský úspech, ktorý deti z Krušetnice a Lomnej pod ich vedením dosiahli hneď v prvej súťaži, do ktorej sa toho roku prihlásili. Do súťaže Ministerstva školstva SR v spolupráci s firmou Microsoft pod názvom Veda mení svet poslali učiteľky tri kolektívne práce svojich zverencov, a teraz banujú. Niežeby banovali, že ich poslali, banujú skôr kvôli tomu, že neposlali prác viac. Pretože z týchto troch dielok - čo práca, to výhra.
Do súťaže Veda mení svet sa mohli zapojiť školopovinné deti od 5. do 9. ročníka v dvoch kategóriách. Svojimi prácami do „spoločného koša“ prispelo 55 slovenských škôl 270-imi výtvarnými dielkami. Napriek tomu si obe víťazné trofeje zo súťaže odniesla oravská mládež. Na dôvažok s treťou prácou obsadili krušetnickí výtvarníci ešte aj tretie miesto. „Úspech našich detí z Krušetnice a Lomnej je o to väčší, že sme súčasne boli aj najmenšou školou, ktorá sa do súťaže zapojila. Keďže išlo o hodnotenie výtvarného talentu a originality detí z druhého stupňa, zákonite sa doň mohli zapojiť len plnoorganizované školy. Aj na Orave sme s 216-imi žiakmi pravdepodobne najmenšou školou tohoto druhu,“ hovorí riaditeľka ZŠ v Krušetnici Mária Olešová. „Bol to úžasný pocit, keď sme na slávnosti zistili, že spomedzi 50 detí z celého Slovenska je 20 práve z našej školy - príjemné prekvapenie sa miešalo s hrdosťou na šikovnosť našich detí i učiteliek, vôbec to nedokážem presne popísať. Už cesta vlakom bola pre mnohé deti zážitkom, pretože cestovali vlakom prvýkrát v živote, pretože v Námestovskom okrese nikdy železnica nebola. A to už nehovorím o prehliadke Bratislavy, kde na nich číhalo prekvapenie na každom kroku - takže to nebola cesta len pre odmeny, deti sa naučili cestovať v hromadnej doprave hlavného mesta, prezreli si „milionársku“ štvrť pod Bratislavským hradom, stretli sa s osobnosťami nášho politického života...“
Spomedzi najmladších účastníkov cesty svoju prvú cestu vlakom nám opísal ako veľké dobrodružstvo piatak Pavol Dopater, ale aj ôsmačka Dáša Rončáková: „Najviac som sa tešila, že pôjdem vlakom. Bolo to vynikajúce, hlavne keď sme mohli vykúkať z okien. Každý, kto vykukol, mal potom vlasy ako po výbuchu. Zaujímavá bola aj cesta „harmonikou“ MHD. Keď sme vystúpili, videli sme vysvietenú Bratislavu. Najkrajší bol palác prezidenta. Sprievodkyňa s nami najprv zablúdila a bolo to naozaj úžasné. Po prvýkrát som videla tie najkrajšie, najbohatšie domy, dokonca aj samoštartovacie auto. Keby som to nevidela, tak by som nikomu neverila, že niečo podobné u nás existuje. Keď sme sa po blúdení dostali do cieľa, stál pred nami krásny hotel a starý internát. Všetci sme sa rozprávali, že pôjdeme do toho internátu, ale v hĺbke duše určite všetci túžili ísť do hotela. A keď tam náš sprievodca nakoniec zabočil, nemohli sme zatvoriť ústa... Po zistení, že pri odovzdávaní cien budem sedieť v prednom rade sa mi zatriasli kolená. Všetky tie kamery a toľko ľudí! Ale bolo to krásne! Keď povedali moje meno a mala som ísť prevziať cenu, rozbúšilo sa mi srdce. Ale všetko dobre dopadlo. Nič som nepokazila a bola som veľmi rada, že som si mohla podať ruku s ministrom školstva, komisárom EÚ a veľvyslankyňou Veľkej Británie. Stretli a fotografovali sme sa aj s europoslankyňou Monikou Beňovou či s ministrom financií Ivanom Miklošom. Boli to moje najkrajšie zážitky...“ Jej rovesníčka Mariana Majcherová opísala zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnú hlavne chlapci: „Keď naša prvá sprievodkyňa zablúdila, v milionárskej štvrti sme čakali na „posilu“. Postávali sme na chodníku a obzerali si krásne vily. Vedľa nás stálo auto. Na pohľad obyčajné.
No z ničoho nič samo naštartovalo. Nikto z nás nevedel, čo sa deje. No to si ho iba majiteľ naštartoval diaľkovým ovládaním, prišiel, sadol - a odišiel.“
Okrem „sveta politiky“ si oravské deti v hlavnom meste obzreli aj expozície Slovenského národného múzea, zašli k Dunaju i do obrovského supermarketu. „Je veľmi dobré, keď sa naše deti vďaka podobným súťažiam dostávajú do sveta a ich snahe sa dostane takého ocenenia. Vidia, že „veľký svet“ je otvorený aj pre nich, stačí chcieť,“ dodáva riaditeľka Mária Olešová. Ako sme sa však dozvedeli, školáci v Krušetnici majú však k rozvoju svojej tvorivej duše aj vytvorené podmienky. Učiteľom veľmi pomáhajú rodičia, nikdy nie je núdza o materiál ani tvorivé nápady. Nielen riaditeľka, ale aj rodičia neúnavne hľadajú na internete súťaže, do ktorých by sa deti mohli znovu a znovu zapájať. A vypláca sa im to: minulý rok zvíťazili v televíznej súťaži, vďaka čomu škola získala kvalitnú videokameru, tentokrát si z Bratislavy priniesli novučičkú výpočtovú techniku - počítače s LCD monitormi a všetkým možným príslušenstvom. Z toho sa dá usúdiť, že keď v škole všetci ťahajú za jeden povraz, výsledky sa dostavia a môžu byť len a len dobré. „Práve tieto naše deti by mali v budúcnosti tvoriť zdravé jadro Slovenska - sú neskazené „veľkým“ svetom, úprimné, dá sa s nimi veľmi dobre pracovať a tvoriť. Majú v sebe hlboko zakorenené, že nie všetko treba robiť pre peniaze, ale aj pre radosť - sebe aj iným,“ dúfa Mária Olešová.