Spolu na svet prišli, spolu z neho odišli

Akoby aj príroda vycítila smútok a ťažobu v srdciach stoviek ľudí, ktorí sa prišli naposledy rozlúčiť so 17-ročnými dvojčatami Romanom a Miroslavom Vaňkovcami. Ďalšie štyri mladé obete tragickej dopravnej nehody, ktorá sa stala v Dolnom Kubíne 11. novembra, pochovali v utorok v Komjatnej. Jedni rodičia prišli naraz o dvoch synov, jedna trieda o štyroch žiakov a jedna dedina o štyroch životaschopných mladíkov... Smutná zhoda náhod.
Na chodbe budovy Združenej strednej školy hotelových služieb a obchodu v Dolnom Kubíne stojí od minulého týždňa provizórny oltár zhotovený zo školskej lavice.

Horia na ňom sviečky a fotografie štyroch sympatických chlapcov zavesené nad nimi majú okoloidúcim pripomínať, že ešte nedávno sa po tejto chodbe prechádzali i oni. Tento školský rok čakali všetkých záverečné učňovské skúšky. „Roman s Mirom boli jednotkári, dvojkári. Nemali s učením problém, ale maturitu si už robiť nechceli. Chodili praxovať do firmy svojho otca, v ktorej sa plánovali po škole zamestnať,“ hovorí o životných plánoch bratov Vaňkovcov ich spolužiak Mário Líška. Roman s Mirom si popri škole privyrábali aj hraním na diskotékach. Podľa slov ich spolužiaka nepožívali alkohol často a ak sa predsa nejaká príležitosť naskytla, pili len v malom množstve. „Boli v pohode, vedeli zasrandovať, stretávali sme sa spolu aj mimo školy,“ hovorí o svojich kamarátoch Mário. Rovnaký názor na súrodencov majú i ďalší spolužiaci z 3.A.

Správu o smrti dvoch Žaškovčanov a štyroch Komjatňancov si medzi sebou odovzdávali telefonicky ešte v osudnú noc. Pred pohrebmi v Žaškove a Komjatnej sa na čele so svojím triednym učiteľom vybrali najskôr na miesto piatkového nešťastia, kde zapálili sviečky a pomodlili sa. Od nehody tam zostalo mnoho vecí nedotknutých. Obité murivo zo steny reštaurácie, do ktorej šiesti chlapci narazili autom, puklica z kolesa, drobné črepiny skla a medzitým desiatky kahancov a sviečok. Každý deň sa pri nich niekto pristaví, aby aspoň jednu rozsvietil a uctil si tak pamiatku zomrelých mladíkov. „Až do konca školského roka, kým sa všetci nerozídeme, tu budeme chodiť pravidelne. Po vyučovaní sem vždy niekto z nás príde zapáliť sviečky a pomodliť sa,“ vraví jeden zo žiakov 3.A.

Pohreb bratov Vaňkovcov sprevádzali výkriky bolesti ich blízkych, potoky sĺz, žiaľ. Niekoľko prítomných dievčat oblečených v bielych svadobných šatách, rovnako ako biele truhly, v ktorých Romana a Miroslava pochovali, mali počas poslednej cesty symbolicky nahradiť to, čoho sa títo slobodní mladíci nedožili. Ich životy totiž náhle pretrhla zbytočná smrť. „Zatiaľ nemám auto ani „vodičák“. Ale keď raz budem jazdiť, budem opatrný a za volant si nesadnem ani s kvapkou alkoholu v krvi,“ tvrdí Mário Líška a ostatní spolužiaci zo strednej školy v Dolnom Kubíne dodávajú: „Je to pre nás veľké ponaučenie. Toto nešťastie poznačilo všetkých, ktorých sa dotýka, na celý život.“