Priznajú, že táto prezývka im prischla právom, veď pribišská mrkva bola ešte donedávna vychýrená v širokom okolí a zásobovali sa ňou predajne či trhoviská po takmer celej Orave. „Mrkvu pestovali v každom dome,“ spomína 66-ročná Klementína Suroviaková. „Ročne sa urodilo aj dvadsaťpäť vriec. Na zber chodila vždy celá rodina, bola to veľká udalosť. Vrecko-dve si nechávala rodina pre seba a zvyšok predala, alebo vymenila. Môj otec chodil mrkvu predávať na voze po dedinách. Čo nepredal, vymenil za zemiaky alebo jablká, ktorým sa tu nedarilo.“ Pestovanie mrkvy v malej dolnooravskej dedine prekvitalo i za čias miestneho roľníckeho družstva. Družstvo zásobovalo mrkvou sklad ovocia a zeleniny v Širokej, odkiaľ sa rozvážala do oravských dedín a miest.
Po jeho zániku „mrkvárčenie“ v Pribiši upadlo. Dnes si túto zeleninu každý dopestuje len pre vlastnú potrebu. „A teraz to už hádam ani nie je takej mrkvy ako kedysi. Červená, pekná bola. Ovzdušie ani počasie už nie je ako prv,“ tvrdí Pribišanka. Napriek tomu možno povedať, že v rámci prirodzených pestovateľských podmienok sa pribišskej mrkve kvalitou a krásou vyrovná len máloktorá. Tamojší chotár má totiž pre jej rast ideálne podmienky. Obyvatelia sadia mrkvu na jar a na Jána. Tá jánska je podľa najstarších lepšia, možno aj preto, že jánskej noci sa odjakživa pripisovala čarovná moc. Medzi Pribišanmi sa tiež traduje, že čím je mrkva červenšia, tým je sladšia. A chutnejšie sú skôr menšie ako väčšie kusy. Preto i keď sa na pribišských poliach dodnes rodia doslova raritné „mrkviská“, končia zväčša vo válovoch pre prasatá.
Autor: áš
